– „Ahoj..Prepáč,že meškám..Pracovné záležitosti..Dlho čakáš?“ – pýta sa udýchaná Marta a sadá si na stoličku vedľa. Mimovoľne si rukou odhŕňa vlasy za ucho. Ivana ju pozoruje..
-Vyzerá byť taká spokojná,šťastná..Ale Ivana vie,že tiež to nemá s manželom vždy jednoduché. Lenže ona má na to iný pohľad. Kiež by som to vedela aj ja tak vidieť..- zamyslela sa Ivana,kým si Marta vyberá zákusok ku káve.. – Hm..Dobre si vybrala..
– „No..tak..hovor..Čo ťa trápi?..Vyzeráš zničene..utrápene..Deje sa niečo?..A vôbec..Kde máš chlapcov?..“ – Marta chrlí slová presne takým istým spôsobom,ako žije..Energicky..
– „Chalani?..Poznáš to..Po svojom šli..Ani neviem presne kam…Chcela som sa s tebou poradiť..Jaa..Rozhodla som sa,že sa rozvediem..“ – povedala Ivana tíško a Marta sa zasekla pri miešaní kávy..S otvorenou pusou sa chvíľu dívala na Ivanu a potom to už nevydržala..
– „Zbláznila si sa?..Prečo to chceš urobiť?..Sú nejaké problémy,o ktorých neviem?“ – pýta sa Marta so strachom.
– „Nie..O všetkých vieš..Nevládzem žiť takýto život..Nemá to zmysel..Nechápeš to?“ – Ivana má slzy na krajíčku.
– „Aha…A myslíš,že pre neho tento život zmysel má?..Že toto bolo jeho cieľom?“ – nechápe Martha.
– „Jasne..zase sa budeš zastávať jeho..Ale..čo z takej rodiny,keď manžel príde domov len na noc?..Vyčerpaný k smrti..Ledva sa zvláda osprchovať a najesť. Povedz mi,čo my máme z toho?“ – Ivana začina nevedomky kričať..Je zúfalá..
– „Iva..Môj manžel je preč 2 mesiace v kuse. Tiež mam deti,domácnosť a kopec povinností. No vidím aj to,že on do tej práce nechodí preto,aby nás trestal. On tam chodí preto,aby sme nemuseli rozmýšlať,či kúpime tričko zo Slovenky,alebo radšej od číňana..Rozumieš tomu?..Rodinný život si žiada obete..A toto je jedna z nich..Naši muži by tiež boli radšej doma,s nami..Viem to..verim tomu..Ale..ako sa potom obracať na pošte pri platení šekov?..Veď žiť treba..A bez peňazí to nejde..“ – ukľudňuje Marta Ivanu,ale tá je zaťatá..
– „Čo mi z prachov,keď ich nemám s kým míňať? Čo z toho,že sú,keď sa nedá užívať radosti života..Som rozhodnutá..Už som podala žiadosť..Peter o tom vie..“ – Ivana stíchla..Pery sa jej chvejú od zadržiavaného plaču..
– „Nebolo jednoduchšie povedať mu nech si zoberie 3 mesiace neplatené voľno?..A žiť len z ostatných príjmov v rodine..Možno by si potom pochopila..“ – neveriaco krúti Marta hlavou – „Nechce sa mi veriť,že dokážeš takto ublížiť sebe,Petrovi a aj chalanom..A kvôli úplne prirodzenej veci..Fakt sa mi nechce..Ale..Je to tvoj život..Sama si sa rozhodla..Naše kamarátstvo to nepokazí,aj keď vieš,aký mám na to názor..“ – dokončí Marta a v duchu dúfa,že si to Ivana ešte rozmyslí..Zdá sa jej to celé neuveriteľné..Vidí,že Ivane je biedne,tak odvádza tému inam..
– „Ten koláč je famózny..Čo myslíš..Čo je toto?..“ – dáva Ivane ochutnať a Ivana sa hneď chytá..V pečení je doma.Škoda jej..Je skvelá gazdinka..Len trošku slaba..Samota ju ubíjala..Ale..veď možno pochopí a stiahne žiadosť skôr,ako si tu samotu priklepne definitívne..
Prešiel zhruba pol rok..Marta sedela v kancelárii a zamyslene ťukala do compu správu. Keď sa otvorili dvere,otočila sa v kresle a zbadala Ivanu..
– „No vítaj..Pani znovuslobodná..Rada Ťa vidím..Dáme si kávu?“ – usmieva sa Marta na čerstvo rozvedenú Ivanu.
– „Ak neruším,tak by som si aj dala..“ – povie tíško Ivana..Marta ju pozoruje..Z Ivany je troska..
– „Hovor..“ – vyzve Marta Ivanu..Ivana si zťažka sadá do kresla..
– „Marta…Pomôž mi…Som totálna krava…“ – rozplače sa Ivana..Marta ju chápe..Vie,čo ju trápi..
– „Viem…Niekedy ti prišiel domov aspoň na noc..Teraz už nechodí vôbec..Odhliadnuc od toho,že ani peniaze nenosí..“ – povie Marta chápavo.
– „O peniaze nejde..Dáva mi dosť..Aj chalanovm.A aj ja zarábam slušne..Ale tá samotaa..“ – Ivana sa rozplače..Pleciami jej prudko myká..Marta sa postaví a vyberá fľašu Fernetu z baru…
– „Nerev..“ – povie Ivane,keď nalieva do pohárikov.. – „Teraz si dáme niečo na ukľudnenie nervov a potom začneme premýšlať,ako ďalej..“
Ivana sa zdráha,ale nakoniec sa podvolí..Verí Marte..Ona určite niečo vymyslí..Ona to vie…