Mala som asi osemnásť,dlhé blond vlasy a plnú hlavu starostí bežnej osemnástky,keď ma „povolali“ na OV PZ.Aj to povolanie prebehlo netradične..Ale veď..Čítajte..))
Ráno..Asi ráno..Vonku už bolo jasno,keď ma zobudil zvonček.Bola som doma sama,dospávala som jednu super akcošku,tak jasná vec,že som nevedela,ktorá mláti.Nakoniec sa zapol aktivátor môjho mozočku a ja som si uvedomila,že to nie budík,lež zvonec pri vchodových dverách.V pyžamku a strapatá,s opuchnutými očami došuchtám sa k dverám a rozospato sa pýtam:
– „Kto je?“
– „Polícia“ – ozve sa spoza dverí mohutný hlas..Razom prebratá začínam tuho rozmýšľať.Ale veď včera sme furečku nenaložili..všetko si pamätám..O čo im môže ísť?..
– „Momentík“ – kričím v chvate – „Hneď to bude. Pohľadám kľúče.“ – nechávam čakať návštevu za dverami,tuho rozmýšľajúc,čo asi chcú. Rýchlo sa obliekam,rukami prehrabnem hrivu na hlave a hľadám kľúče.Zľahla sa po nich zem.Nevadí. Vyriešim…Vychádzam cez pivnicu,presuniem sa k vchodovým dverám,nepozorovaná si prehliadnem dvoch mužov v uniforme.Nevyzerajú nepríjemne.
– „Dobrý deň. Technický problém,neviem nájsť kľúče.Poďte prosím za mnou.“ – a cez pivničné priestory ich privádzam do upratanej kuchyne.Muži mlčky sadajú a dívajú sa na mňa.Asi aj vidia,že nie som celkom fit,ale..Nech..))
– „Prepáčte,potrebujem svoju dávku kávy,ponúknem aj vám? – pýtam sa s čajníkom v ruke.
– „Ja by som si aj dal..“ – hovorí ten s viacej železom na ramene..
– „Hneď to bude,zatiaľ mi hovorte,čo vás k nám privádza..“ – poviem ja a naučenými pohybmi chystám kávu.
– „Prichádzame z úradu práce.Potrebujeme nejaké sily na výpomoc.Tam nám dali zoznam absolventiek,tak sme prišli rovno za Vami.“ – Fasa!“ pomyslím si ja..A mám po leháre..Chvatne premýšľam,čo teraz.Na jednej strane..Polícia..Nemusí byť zle!..Ale na druhej strane..Čo diskotéky?Sloboda? A moja nová láska?..)))
– „A čo by som tam mala?“ – pýtam sa opatrne..
– „No..Bežne administratívne práce.Na vyšetrovačku..Zapisovať k výsluchom,a tak..“ – usmieva sa na mňa sám Okresný veliteľ,ako som sa medzičasom dozvedela..
– „Ok..Tak ja to teda vezmem..“ – neveriac vlastným ušiam vytresla som to zo seba.
– „Tak fajn! Tešíme sa na spoluprácu..“ – obaja sa usmievajú.
Potrasieme si rukami a osud Ellky je spečatený.Začína sa nádherné obdobie.Plné smiechu a zašívania. Veď..medzi zelenými..))))..No to som vtedy,pri tej rannej káve nemohla ešte ani tušiť.Skôr som mala maličké obavy.Či a ako to zvládnem..Nie..Nie prácu,ale to ostatné..Diskotéky,a moju novú letnú lásku..))))