Anna prijala výrok lekára bez nadšenia. Je tehotná. Spomenula si,ako túto skutočnosť prijala po prvý krát. Nadšenie nemalo konca kraja a radosť dosahovala neskutočné rozmery. Ale..toto je už piate tehotenstvo. A pri piatom tehotenstve sa to už berie ako úpne bežná vec.
Doktor si to musel na nej všimnúť,pretože vzápätí ponúkol možnosť interupcie. Anna však ostala zhrozená. Interupciu? NIkdy. Tým si bola istá. Áno, posledné tehotenstvo nedopadlo slávne. Dieťatko potratila a sama takmer prišla o život. Ale..To stále nie je dôvod na to,aby sa podujala na tento ohavný čin. Doktor rezignoval,aj keď vedel,že Anna tým riskuje veľa. No vedel aj to,že nemôže donútiť nikoho dať si preč dieťa. Ani keď mu ide o záchranu matky.
Anna celú vec prebrala s manželom. Prijal to rovnako,ako Anna. Neboli v situácii,kedy príchod novorodenca bol vhodný. Napriek tomu sa začali na neho psychicky pripravovať. K všetkým problémom s rozostavaným domom, chorým otcom a neznášanlivou matkou, a s ich štyroma deťmi prišiel ešte aj tento. A nebol len tak,hocijaký. Annu ohrozoval na živote. To vedeli veľmi dobre všetci.
O tri mesiace neskôr..
Anna sedela s manželom oproti lekárovi a nebola schopná slova. Toto nemôže byť pravda. Prečo ju Boh takto skúša? Vraj je dieťa geneticky poškodené. Vraj nemá šancu na prežitie. Vraj je potrat nutný. Že sa má rozhodnúť. Aké rozhodnutie? Čo za rozhodnutie? Má ho dať preč? Zbaviť sa ho,len preto,že nieje zdravé? Ako to má,ako matka urobiť? Má aj jedno zo svojich detí dať niekedy utratiť,keď už nebudú nedajbože zdravé? Nie..nemôže to urobiť. Boh jej dal tento kríž a ona ho bude niesť. A On sa o ňu postará. Aj o jej dieťa. Verí mu.
Ešte pozrela na manžela a z jeho očí čitala nerozhodnosť. Chytila ho za ruku a obaja vedeli,že akokoľvek sa rozhodne,budú spolu. Stáť si za jej rozhodnutím.
S istotou v očiach oznámila doktorovi,že interupciu nedovolí. Že keď má potratiť,tak potratí spontánne. Ak spontánny nepríde,tak to dieťa porodí. Nech sa deje,čo sa má diať. Ale všetko prirodzenou cestou.
Doktor im ešte pripomenul všetky možné rizika vrátane Anninej smrti a akceptoval ich rozhodnutie.
O tri mesiace neskôr..
Anna s manželom stále ešte tehotná sedela oproti lekárovi. Tehotenstvo prebiehalo viac-menej normalne.. Len tá hrôza z návštev nemocnice..Všetci jej to neustále pripomínali,ako keby mohla na to zabudnúť. Fyzicky to znášala dobre. Psychicky menej,ale modlitba jej dodávala silu..A život plynul..Vo večnom kolotoči..
O tri mesiace neskôr..
Anna porodila dcérku..Evičku..A Evička žila. Dali ju do inkubátora a nevládna Anna vyčerpaná pôrodom strávila pri ňom celý čas. Vyžiadala si od lekárov,aby mohla ležať hneď pri nej. Umožnili jej to. Vedeli,že dievčatko neprežije noc. A vedeli,že statočná Anna si aspoň toto od nich zaslúži. Hneď,ako sa Anna pozbierala z pôrodnej vyčerpávačky, požiadala personál ešte o jednu službu. Chcela vybrať Evičku z inkubátora. Doktori nechápavo hľadeli jeden na druhého,ale nakoniec povolili.
Anna si vzala to malé dieťatko do náručia,tuho ho privinula k sebe a z hebkých líčok jej prstami jemnučko zotierala vlastné slzy. A modlila sa. A v modlitbe ďakovala Bohu aspoň za toto. Že mohla priviesť na svet dieťa..Ďieťa,o ktoré mal záujem ON.
Anna držala malú pri sebe tak dlho,kým nevydýchla naposledy..