O dva roky..
„Ste tehotná..“
Anna nemohla uveriť vlastným ušiam. Túto správu už prijala trošku inak,ako s pokojom. V očiach sa jej objavil náznak strachu. Doktor ho neomylne identifikoval. A vôbec sa nečudoval,že žena pred ním sa bojí..Neuplynuli ani dva roky od posledného pôrodu,ktorý ohrozoval jej život ešte dlho po ňom. Malá Evička neprežila,ale to vedeli všetci,že ani nemôže. Horšie bolo,že matka málom „odišla“ tiež. No sila ženy je neprekonateľná. Zvlášť tejto ženy. Päť tehotenstiev. Ani jedno bez komplikácii. Pri prvom dvojičky, pri druhom problémy s obličkami. Tretie skončilo spontánnym potratom v šiestom mesiaci. Štvrté zase sprevádzané hypertenziou. Piate celé rizikové a pre lekárov zázračné. Nedávali vôbec žiadne šance,že skončí pôrodom a že sa vôbec dieťa narodí živé. Narodilo sa. A žilo celých šesť hodín. Bola to mala bojovníčka. Isto po mame. A teraz? Opäť je tehotná. Doktor vedel,že ak zase odmietne interupciu,tak ju budú musieť hospitalizovať a úzkostlivo strážiť jej stav. Ohrozenie je obrovské. A vedel ešte jednu vec. Pri pôrode ju budú musieť sterilizovať. Je to ich lekárska povinnosť. Chrániť zdravie matky štyroch detí. Vlastne..Možno aj piatich.
Anne defilovali pred očami situácie,pri ktorých sa dozvedela o tých predchádzajúcich tehotenstvách. Situácie a pocity. A sama nevie prečo,zrazu ju prepadol príval radosti a lásky.Nadšenie a strašná sila naplnili jej vnútro. Rukami mimovoľne prikryla svoje bruško a strach z očí vymizol. A doktor to neomylne identifikoval. Vzdychol si a preriekol.
„Uvedomujete si,čo to pre vás znamená?“
„Áno pán doktor. Uvedomujem..Napriek tomu..Nemôžem inak. Budem bojovať. Za mňa,za moje deti..za moju rodinu. A do nej už aj toto nenarodené dieťa patrí.“
„Budeme vás musieť prijať na oddelenie..“
„Prosím? Ale..veď sa cítim výborne. Až na štandardne ranné nevoľnosti. Pán doktor. Sľubujem,že sa prídem ukázať čo aj každý deň,len ma neukladajte do postele. Viem,čo mi hrozí. A viem,čo hrozí tomu drobčekovi vo mne. A verte mi. Neohrozím ho. „
Doktor sa trošku nesúhlasne zadíval na Annu,ale v duchu premýšľal. Nakoniec sa s nevôľou podvolil.
„Tak dobre..Ale budete ku mne chodiť tak,ako vám poviem. Teraz urobíme nejaké prvé vyšetrenia. Vezmeme vám krv na rozbor a urobíme aj sono,či je všetko v poriadku. Pripravte sa..
Zvyšok návštevy Anna už absolvovala s takým nadšením,ako pri prvom tehotenstve. Spomenula si na malú Evičku umierajúcu v jej náručí. A bola si istá,že toto dieťatko prežije. Nechápe,odkiaľ tú istotu mala. Ale..mala ju..
O rok neskôr..
O rok neskôr Anna v čiernom oblečená plakala pri posteli zomrelého. Nariekala srdcervúco. Nariekala bolesťou a nikto nevedel jej bolesť zmierniť..Nikto ani nemohol..Bolesť bola neskutočná..Zrazu pocítila na pleci ruku..Tá ruka bolo znamenie..Otočila sa a cez slzy vnímala,že ju volajú..Postavila sa a podopretá tou istou rukou prešla hore schodmi do vlastnej spálne. Vzala z postele biely uzlíček a pritúlila si ho k tvári..Zmáčala ho vlastnými slzami a šepkala do perinky..
„Dedka už nemáš..Ale..máš nás..A my ti budeme o ňom rozprávať..Aký bol..A akú mal z teba radosť..“ – Anna s tichým plačom vybrala prsník a začala pridájať svoju najmladšiu dcérku Emmu.