Ja sa tomu ani nečudujem. Spravodlivosť chýba vo všeobecnosti..
Aj na takej základnej škole, napríklad..
Môj desaťročný syn nie je žiadne utiahnuté dieťa. Je to kreatívne levíča,ktoré svoju kreativitu rado predvádza. Taký triedny šašo. Asi to zdedil po mamine, pretože jeho mamina vie,čo také niečo obnáša.
Áno.. Možno to má zopár výhod v prostredí žiakov.. V prostredí neurotických učiteľov to ale výhody nemá žiadne. Ono, neurózy učiteľom nezazlievam. Byť učiteľkou, tak som na psychiatrii po piatich rokoch praxe (a možno som sa aj precenila v tomto odhade). Ale zase.. Určite by som nezotrvávala v práci,ktorá by mi neprinášala radosť. To sa zase natoľko poznám.. 🙂
Učiteľka môjho syna v práci trpí. Aspoň takým dojmom na mňa pôsobí. Momentálne má ešte aj zdravotné problémy, takže na nálade jej to isto iste nepridáva. Všetko to chápem..
A chápem aj to,že Michalovi pribúdajú poznámky v žiackej knižke geometrickým radom. Aj mne voľakedy pribúdali. Síce nie také bizarné,ako jemu, ale pribúdali.
Jediný rozdiel medzi mnou a mojím synom bol ten,že ja som bola vyznamenaná. Môj syn vyznamenaný nie je..
Pokazila ho doba. A jeho všímavosť. On vie,že kopec ľudí,čo sa neučili dobre, dnes podniká a má prachy. Viac mu vedieť vraj netreba. Nie je hlúpy, len sa spolieha na to,na čo sa spoliehala aj jeho mama.. 🙂
A tak jeho troječky spestrujú odkazy od pani učiteľky. Jeho mamina to chápe, otec menej. Otec je ten prísny muž, ktorý bude zakazovať dovtedy, kým sa nenaučí slušnosti. Mamina je tá mäkká žena, ktorá vie,aké to je byť plny temperamentu a nemôcť ho prejaviť..
Učiteľka je na konci so silami.. K poznámkach o vyrušovaní sa pridružili aj poznámky iného typu.
Raz ma prekvapila poznámka, ktorú som dodnes nepochopila. Znela asi takto: „Žiak celú hodinu nič nerobil.“..
V prvom okamihu (zvyk z chatovania) som mala chuť odpísať otázku,že čo robila ona.. :)) Zdržala som sa. Začala som si predstavovať hodinu, kde žiak nič nerobí a učiteľka ho pozoruje. Aj keď.. Predstaviť si svojho syna ako NIČ nerobí bolo pre mna veľmi ťažké..
Včera to vyvrcholilo a ja som začala byť nabrúsená. Jasné,že prišiel s poznámkou. Už ma to ani neprekvapilo. Prekvapil ma skôr fakt, že pozbierala štyri žiacke knižky na udelenie poznámky. Napísala ju len do jednej.. Do žiackej môjho syna..
A znenie bolo zase o tom,že nič nerobil..
A ja sa pýtam.. Prečo nie do štyroch,ale len do jednej?.. Prečo dieťa na hodine nič nerobi? Vyrieši jeho pasivitu poznámka? Ako? To je problem sa opýtať žiaka, prečo nepracuje a pomôcť mu k tomu aby pracoval inak,ako poznámkou?
Viem.. nie som pedagogička.. Ale viem aj, prečo ňou nie som..
Lenže.. Mám deti dve.. Obaja chlapci chodia do školy. A byť to pri učiteľke druhého syna, tak celý problém s pasivitou žiaka by určite takto nekončil..
A prepáčte.. len som nabrúsená..