Nemohla uveriť,že sa to stalo. Že sa po toľkých rokoch ozval a hneď ju aj pozval na kávu. Dlho zvažovala,či ísť alebo sa na to vykašľať. Tak dlho,až sa nakoiec na zvažovanie vykašlala a nechala to na potom.. Na čas, keď sa to bude mať udiať.
Ten čas je náhle tu. On ju čaká v aute na parkovisku a ona premýšľa,či ísť. Vedela,čo to môže spustiť, no napriek tomu všetkému nevedela odolať. Búchala si hlavu o stenu,ale ani to jej rozhodovanie neuľahčilo. Nakoniec sa vzchopila. Zhlboka sa nadýchla a začala sa obliekať. Pôjde.. Aj keď.. Aaale.. Veď je to jedno. Na bolesť je už predsa zvyknutá, tak čo?
Nemohla uveriť, že sa tam chystá ísť. Prečesávala si vlasy a dívala sa na seba do zrkadla. Vedela,že už dávno nie je tou,ktorou bola vtedy. Prešlo pár rokov. Zmenila sa.. Aj psychicky, aj fyzicky. Ktovie,či v nej nájde ešte čosi z toho,čo kedysi poznal. Ona to už nedokázala. Vedela,že je niekým úplne iným. Nedobrovoľne. Vlastne.. Jeho pričinením. Aj jeho..
Odrazu sa jej zaleskli oči. – Sakra, už zase!- V duchu sa napomenula a snažila sa zahnať tie dotieravé myšlienky. Nedarilo sa. Ako aj mohlo,keď ju odrazu čaká dole na parkovisku? Po šiestich rokoch ticha? Po tom,čo ju pred tými rokmi vyradil zo svojho života a to dosť krutým spôsobom? A nie prvý krát? Ako môže byť pokojná,keď cíti,že sa jej opäť pokúša čosi dať? A keď vie,že u neho je to vždy len na chvíľu?
– Ale tak, načo tam potom lezieš? – opýtala sa samej seba. – Prestaň! – zahriakla svoje druhé ja vzápätí a potichu dodala. – Možno ma to oslobodí. Možno sa konečne po tých šiestich rokoch zmierim s tým,že takto to malo byť a že je to takto dobre.. Možno už ani on nebude on.. Možno..- strácala schopnosť premýšľať. – Klameš sa! – výčitka bola tvrdá. – Viem! – priznanie pokorné. – No nedokážem inak.
Vzala si čapicu a šál a vybehla z bytu.