Stála na kraji cesty a nevedela,čo ďalej. Prúd áut neustával a ona potrebovala prejsť na druhú stranu. Bezradnosť naberala obrovské rozmery. Netušila, ako to vyrieši, nepoznala inú cestu. Bola v tomto meste po prvý krát. V ruke držala papierik s adresou a v hlave mala názov hotela,ktorý jej mal slúžiť ako orientačný bod.
Ten hotel bol oproti nej. Na dosah očí. Na druhej strane dvojprúdovej cesty, ktorou tiekla súvislá rieka áut..
xxx
Už dlhšie ju sledoval. Jeho zrak upútali jej vlasy. Mala ich krásne vlnité. A lesklé. Odrážalo sa v nich letné slnko a pohrával sa s nimi mierny vánok. Videl,že si nevie rady a on jej pomôcť vedel. No vedel,že hneď,ako to urobí, stratí možnosť pozorovať ju.
A tak ju pozoroval. No cítil,že sa odhodláva vzniknutú situáciu riešiť. A vedel,žeby mohla urobiť hlúposť a vkročiť na cestu bez zastavenia dopravy.
Rozhodol sa. Vykročil smerom k nej.
– Potrebujete pomoc?
Otočila sa k nemu a uprela na neho svoj orieškovohnedý zrak. Ak mala krásne vlasy, tak v porovnaní s očami oči vyhrávali. Topil sa v nich.
– Potrebujem sa dostať na druhú stranu. A neviem ako. Som tu po prvý krát. – prehovorila tichým hlasom.
– Pomôžem vám. – ponúkol sa a už aj ju chcel chytiť za ruku..
– Budem vám vďačná – povedala ona,ale ruku odtiahla.
Naznačil jej smer cesty a bezpečne ju previedol cez cestu. Ostala fascinovaná tým,ako to dokázal. Jeden jediný gombík a všetky autá stáli. Cítila sa ako Mojžišov ľud, keď suchou nohou prešiel cez Červené more. Keď boli na druhej strane, veľmi mu ďakovala…
– Kam idete? Môžem vás odprevadiť. Mám čas.. – ponúkol sa on. Jej odpoveď ho prekvapila.
– Do nemocnice.. Na chemoterapiu.. – zašepkala.
Nevedel čo povedať. Pocítil v sebe obrovskú zlosť,že to svinstvo neobíde ani takéto nežné stvorenia. Bol zúfalý z vlastnej bezmocnosti. Už sa s tou pliagou stretol. Už sa celkom dobre poznali. Vedela,ako ju nenávidí. Napriek tomu mu opäť skrížila cestu.
– Poďte. Zavediem vás tam. – povedal. Mlčky súhlasila. – Zhodou okolností to tam poznám. Ešte nedávno som tam ako spoločnosť.
Vystrašene sa na neho pozrela.
– Ako spoločnosť? Nedávno? Už nechodíte? – opýtala sa.
– Nie.. Už nie.. – povedal zamyslene a premáhal slzy,čo sa mu tisli do očí..
– Prečo? – opýtala sa dychtivo, túžiac počuť tú najkrajšiu odpoveď..
– Už netreba.. – povedal on neurčito.
Nedokázal klamať, ale ani povedať pravdu.. Našťastie odpoveď ju upokojila.. Chvíľku kráčali mlčky. Niekde pred nemocnicou ho z ničoho nič chytila za ruku. Bez slova jej ju stisol a nepustil. Kráčali ďalej bez slova obaja pohrúžení do vlastných myšlienok.
– Tak.. Už sme tu. – zastali pred vestibulom ústavu.
– Ďakujem za pomoc. – usmiala sa jemne.
– Rado sa stalo. – prehodil on a tiež sa usmial.
Ani jeden si neuvedomil, že stále sa držia za ruky.
– Pôj… – obaja vyhrkli v jednej minúte..
– Najprv ty.. – povedala ona a hanblivo sklopila oči.
– Pôjdem s tebou, ak chceš.. – povedal on, pretože neomohol inak.
– Chcela som ťa o to požiadať.. – povedala ona, pretože nechcela inak..
A tak sa s usmevom a držiac za ruky stratili za veľkými dverami veľkej nemocnice dúfajúc, že raz takto z nej opäť vyjdú.. A posledný krát..