A ja medzi nimi..
Včera som bola pozvaná na mimoriadne rodičovské združenie môjho mladšieho syna – piataka. Už som tušila, že sa niečo deje, lebo pred časom mi syn predložil na podpis súhlas s testovaním triedy na nejakú sociometriu triedy.. Syn sa o tom bližšie nevybavoval. Je skrátka taký. Veľmi ma do tajov triedy a jej udalostí nezapája..
Až keď prišla pozvánka na rodičko, tak som začala trošku viac pátrať.. Docielila som len to, že mi môj podráždený syn priznal, že žiaci v triede robia iným zlosť a že sa to teraz rieši. Samozrejme.. Poznám svoje dieťa a tak trefnou a priamou otázkou, či aj jemu, som sa dozvedela to, čo som tušila.. Aj jemu..
Už párkrát sa mi stalo, že som na rodičovské prišla a mala pocit, že nesedím v triede svojho syna. Vždy sa tam riešili veľké kauzy a ja som sa nestíhala čudovať. Tentokrát som prišla spokojná, že aspoň aké také informácie mám, a že ma nič neprekvapí..
Prekvapilo.. A nielen to, že môj syn už dlhšiu dobu, asi tak 3 mesiace, bol deťmi šikanovaný, ako to nazvala riaditeľka školy, ale aj postoj rodičov detí, ktoré šikanovali. Ja viem. Vo veku 11tich rokov sa také čosi, ako skrývanie tašky, alebo pohadzovanie si vecami môže ešte zdať,ako nevinná zábavka.. Ale nakresliť na papier vulgárnosti a dopísať tam meno dieťaťa.. To som padla na riť.. A to nebolo všetko. Dokonca hrali fľašu s úlohami typu: „udri ho.. opľuj ho.. daj mu facku.. atď“. Pri týchto slovách sa mi zaliali oči slzami. Aj keď hneď vyplynulo, že tej fľaše sa nezúčastnil môj syn, čiže ani nebol bitý.. Aj tak.. Ako keby ten chlapec bol môj syn..
Poviem vám, mnohí rodičia boli šokovaní.. Jedna pani tvrdila, že je veľmi prekvapená, lebo na prvom stupni riešila problém doma, že nechcel syn chodiť do školy, lebo sa mu vysmievajú.. Teraz sa vysmieva on.. Ďalšia mamička bola šokovaná z toho, aké su deti bonzáci, lebo žalujú triednej, že sa čosi také udialo. Ďalší rodič bol šokovaný z toho, že sú to len detské hry, a niekto si dovolil to nazvať šikanou.. Aj ja som bola šokovaná.. Šokovaná zo svojho syna..
V istom momente sa všetky oči otočili na mňa. Že sa mám k tomu vyjadriť.. Nemala som k tomu čo povedať.. Môj syn mi nikdy ani náznakom nedal najavo, že do školy nechce ísť. Za celý polrok nemá vynechanú jedinú hodinu až na jeden deň, keď chcel ísť pred Vianocami s nami mimo mesto.. Nezmenil doma správanie. Vždy bol vysmiaty, spokojný a bezstarostný.. Zatiaľ čo v škole prežíval toto.. Povedali mi, že ma nechcel zaťažovať.. Že vie, že mám starostí teraz dosť a nechcel mi pridávať.. A to ma šokovalo tiež.. Tým ostatným rodičom som povedala ešte čosi: „Ako by ste vnímali situáciu vy, keby sa toto dialo vášmu dieťaťu?“
Myslím, že všetci sa zamysleli.. A tí, čo nechceli pochopiť, nepochopili..
Pre nich to ostala len detská hra..
Bez ohľadu na to, ako by sa vekom tá detská hra vyvíjala..
A kam by dospela..
Rozprával mi starší syn (ôsmak), akým spôsobom sa buduje prestíž v škole. Aj štyri dievčata po nej zatúžili. A tak šli do Kauflandu s tým, že čosi ukradnú.. Nie preto, že to potrebujú, alebo chcú,alebo si to nemôžu kúpiť.. Ale preto, aby zamachrovali v škole.. A tak kradli.. Len si nezrátali dve a dve.. Boli prichytené. Suma prekračovala hranicu a tak museli zavolať políciu.. A tá rodičov..
A prestíž je na svete. Záznam v registri trestov.. Ak ho vôbec deti majú..