alebo Hlavným predmetom na medicíne je Arogancia?
Vždy keď píšem podobný blog, kypí vo mne žlč. No vždy si uvedomujem, či tým neublížim tomu, o kom píšem. Ak by to náhodou čítal. A som si takmer vždy istá, že áno. Že by to ublížilo. Lebo pravda bolí.. Aj preto ostáva úprimnosť a otvorenosť len akousi neocenenou vlastnosťou ľudí. Aj keď každý z nás by ju ocenil. Ale.. Keď príde, tak je problém sa s tým vyrovnať.
Ja dnes sa idem vyžalovať na lekárov. Ako už viete z mojich predchádzajúcich blogov, som práceneschopná. S tým sa spája návšteva lekárov, a nemalé zážitky s nimi. Každý z nich je svojský, s každým treba jednať inak a ja ako empatik nemám problém to vycítiť.. U každého a jedného sa povie veta, alebo hodí gesto, ktoré ma naštartuje. Ale keďže som človek tolerantný a viem, že život dnes valcuje nielen nás „bežných“, s úsmevom a pochopením tolerujem aj to. No keď m niektorý z nich naznačí, že som hlúpa,alebo nekompetentná, čo by pacient, tak to sa už tolerovať nedá.
Môj mladší syn nosí okuliare asi 10 rokov. Jeho zraková vada je veľká. Teda nie je úplne slepý, ale 9tky dioptrie tiež pre mňa nie sú nič. Keď som s ním začala chodiť k očnému, dal mi okrem predpisu na optiku aj nejaké rady a odporúčania. Vtedy mi vravel, že sa mám zmieriť s tým, že okuliare bude nosiť do konca života, lebo je to záležitosť mozgu, ktorá je nemenná. Že sa to môže zlepšovať, ale sa to nikdy nestratí. Zmierili sme sa. Doba ide dopredu rýchlym tempom a dnes sú už operácie očí na zníženie dioptrií bežnou záležitosťou. A tak sme dúfali, že raz bude aj jeho vada operovateľná. Chlapec nemal problém s okuliarmi. Nosil ich vždy. Až som bola z neho milo prekvapená. Starší syn totiž okuliare od detstva odmietal a aj flákal. Aj fláka. Mladší bol pravý opak. Bolo vidieť, že ich potrebuje a že mu pomáhajú. A tak to šlo celé tie roky.
Niekedy po sviatkoch som si všimla zmenu. Odrazu okuliare boli položené kade tade, len nie na jeho očiach. Pýtam sa ho: „Filip, prečo nenosíš okuliare?“ Filip mi odpoveď dal. Vraj cez ne zle vidí, že je mu lepšie bez nich, že ho z okuliarov bolí hlava aj oči. Prekvapilo ma to, ale keďže som teraz mala eldorado svojich vyšetrení, na neho sa nedostalo. Až včera.
Včera mali v škole maškarný ples. Keďže môj syn takéto akcie nikdy nemal rád, začal sa doma krútiť a premýšľať, ako sa mu vyhnúť. A tak som ho vzala k očnému. Všetko šlo hladko, až kým sme sa nedostali dnu. Doktor asi nemal, alebo mal svoj deň.
Opýtal sa na problém. Tak som mu vysvetlila čo a ako, a on na mňa: „Ale veď on nemôže byť bez okuliarov, on má ešte 7čky dioptrie. Čo vy čakáte, že sa stratia len tak sami?“ Ten arogantný tón vám nesprostredkujem, ale verím, že nebude pre vás problém si ho domyslieť. A ja mu späť pokojne: „Nečakám, že bude bez okuliarov. Ale asi je potrebné niečo zmeniť, keď mu je z nich odrazu zle… Možno slabšie, alebo silnejšie. Neviem.. Preto sme prišli na kontrolu, aby ste to vy rozlúskli.. .“ „keby potreboval silnejšie, tak tieto z očí nedá dole!“ – Odbil ma hneď, ale šiel sa venovať Filipovi.
Asi už pri čítaní mu bolo niečo podozrivé. Nakoniec Filipa rozkvapkali a premerali strojom. Záver ho očividne šokoval. „No jasne.. “ – už pri meraní si mrmlal popod nos..
A záver? Filip má odrazu dioptrií len 5,25. Okuliare mal 4,5 a tak mu boli prisilné. Vypísal nový predpis na optiku. Slovka prepáčte sme sa nedočkali..