A ja som sa nestihla ani pripraviť.. Nikto ma neupozornil, že dnes sa to stane! Nikto a nič ani náznakom neukazovalo na to, že práve dnes sa zbavím svojho veľkého bremena. Strachu z toho, čo urobím, keď to raz príde. A prišlo.. Nečakane.. Z ničoho nič..
Viem.. Netušíte o čom to zas tá bláznivá Ellie píše. Ale poznáte Ellie natoľko, že viete, že sa to čoskoro dozviete. A nemýlite sa. Lebo môj blog je z môjho rozhodnutia už len zbierkou príhod, ktoré som odžila a z ktoré uznám za výnimočné. A táto takáto bola.
Ale k veci..
Pred viac ako rokom som prišla o prácu. To už viete. Viete aj to, že sa o to postaral jeden pán, blízky rodinný príslušník môjho šéfa, ktorého pribrali do firmy z jeho núdze. Ten pán síce nevedel, čo robíme, ani to vedieť nechcel. Vedel len jedno, že ja to robím zle. A tak tlačil na šéfa a tlačil, až som o tú prácu po šiestich samostatných rokoch vo firme prišla slovami môjho šéfa: „viem, že ste to najlepšie, čo vo firme mám, ale… “ Áno, viem.. Opakujem sa.. Ale to len pre tých, čo môj blog pravidelne nečítajú.. 😛
Z firmy som odišla. Aj napriek tomu, že si ma šéf chcel zachovať ako externú pracovníčku. Nemala som dôvod ani potrebu. Zahodila som všetko, čo bolo. Ostala mi len v duši trpkosť z vedomia, že veľakrát má slovo väčšiu moc, ako činy, či výsledky. Dlho som sa z toho spamätávala. Prvá náplasť na moju ranu prišla, keď som sa dozvedela, že aj dotyčný pán, šéfov blízky rodinný príslušník, bol prepustený. Nikoho to neprekvapilo, lebo sa to dalo očakávať. Vtedy som vymazala celú firmu z mojej pamäte a povedala som si, že ma už o nich nič nezaujíma. Akurát hnev na toho pána – príčinu môjho vyhadzovu – zostal. Bála som sa stretnutia s ním, lebo som mala pocit, že ten hnev je silnejší, než ja sama. Že určite príde ku konfrontácii, ktorá nič nevyrieši, akurát ukáže moje slabosti. Veľmi som sa toho bála. Až to prišlo..
Bola som v práci. Síce o dve triedy nižšia pozíciia, ale práca ma nesmierne baví a naplňa. Čo je podstatné, že nie sú na mňa kladené vysoké nároky, čo sa psychických síl týka, a tak hlava oddychuje. V ten deň som sedela v kase. Dobre naladená, usmievajúca sa, veď bola nedeľa a mne sa blížil záver pracovnej zmeny. Až prišiel na rad ON.. So smutným úsmevom pozdravil a mnou prenikol zvláštny pocit. Prišlo mi ho ľúto. Pochopíte to? Mne ho prišlo ľúúúto… Mal zo sebou syna a tak som sa začala malého vypytovať na školu, a opýtala som sa aj na jeho dcérku, trošku sme porozprávali popri blokovaní o školách.. A tak.. Štandardný rozhovor so zákazníkom. Bez štipky hnevu, či vyčítania..
Pozdravili sa, on odišiel a vo mne ostal pokoj…
Pokoj s vedomím, že viem odpúšťať.
A to je ozaj veľká vec…