Pomyslela si, ked ho tam zase videla stáť.. Ruky sa jej roztriasli a hlava sa nechcela sústrediť na činnosť, ktorej sa ruky práve venovali. Nečakala, že príde. Vlastne.. Čakala to! No dúfala, že sa tak nestane. Ale stalo sa. Prišiel. Stál pred ňou a ona nevedela, čo so sebou.
Hnevala sa na seba za to. Veľmi sa hnevala. Že sa nechala takto vyviesť z miery. A prečo vlastne? A ako sa to stalo? A kedy sa to stalo?
Nevedela. Jednoducho sa to stalo. V jej veku.. Nečakane.. Bez akýchkoľvek plánov. Bez akýchkoľvek pomyslení na čosi také. Aj tak sa to stalo.
Uvidela ho. Rozosmieval ju. A jej bolo príjemne. Raz, druhý raz, tretí.. To už cítila, že sa čosi deje. Čosi, čo nevie ovládnuť. Čosi, čo sa ani ovládnuť nedá. Aj kolegovia si to všimli, ale ona to popierala. Pritom vedela, že klame! A nielen ich..
To „čosi“ rástlo. A narástlo do takých rozmerov, až jej to prinieslo zmätok do duše. Euforické stavy striedali depresie. Vôbec jej nepridávalo, že to, čo sa s nou deje, nemá s kým zdieľať. Že nenašla vo svojom okolí ani jedného priateľa, ktorý by to chápal. Vlastne.. Ako by mohol, ked ona sama to vôbec nechápala. Nechať sa opantať úplne cudzím mužom, ktorého videla pár krát? V jej veku? V jej stave? Prečo? A čo by jej to vlastne malo priniesť? Nič.. vôbec nič.. Veď je stará.. A vydatá.. A..
A tak sa začala vyhýbať.. Výrazne jej k tomu napomáhali aj okolnosti. Pán to zariadil. Zrejme na základe jej prosieb v modlitbách. Už nemala príležitosť sa s ním stretávať. A tak sa upokojila.. Zrejme len zdanlivo.
Celý pokoj opätovne rozhodila sms.. Od neho.. Sms nič neriešiaca, ale pritom riešiaca tak veľa.. Jej priniesla nadšenie. Chvíľkové. Sms striedala sms, a zdalo sa, že je všetko ako má byť.. Až kým sa opäť nestretli. Pracovne. On prišiel bez nálady a dal jej to pocítiť. Dosť kruto. Ona sa zaťala, a urobila, čo bolo treba aj bez neho. Odišiel.. A s ním aj nadšenie.
Ešte mu napísala pár sms. Ostali bez reakcie. Šalela. Prečo? Prečo jej toto urobil? Ako mohol? Kvôli čomu? Čím sa previnila? Opäť zmätok. Hľadanie odpovedí. Obviňovanie samej seba. Vyčítanie si, že to dovolila. Sklamanie.. Rozčarovanie.. Hnev..
A potom pokus o zmier.. Cez sms.. Opäť bez reakcie. Až večer zo správ pochopila prečo.. Nemohol.. A to ju očistilo.
Zmierila sa. Pochopila. A trpela. Ticho. Sama pre seba. Sama v sebe. Sama so sebou.
A vyhýba sa. Teda.. Snaží sa vyhýbať. Len on nevediac, čo robí, príde akoby nič. Vždy keď je tam, ju nájde. Usmeje sa. Pozdraví. Rozbúri jej zdanlivo pokojnú dušu a odíde.
A ona sa pýta: „Bože.. prečo mi to robíš?“