Priznám sa.. Je mi z toho na nič. Z reakcií na utečeneckú krízu. Z reakcií na ľudí, ktorí zo strachu opúšťajú to svoje a idú inam, dúfajúc v lepší život. Je mi na nič z nás, ktorí nevieme urobiť nič, aby sme im pomohli. Niečo predsa len vieme. Kritizovať. Vyjadrovať sa. Reptať. Búriť sa. Rozoberať to kdekoľvek a kedykoľvek. Bez reálnej pomoci. Bez reálnych skutkov. Bez srdca, či zamyslenia sa..
Nepozerám správy. Nemôžem. Zviera mi srdce, keď vidím všetkých tých ľudí s deťmi i bez nich niekde na zemi v Budapešti. Zviera mi srdce, ked počujem, ako chcú ísť do Nemecka. Zviera mi srdce, že sa to deje v 21. storočí. Zviera mi srdce, že sa to deje. Nehľadím na nich, ako na teroristov, ani ako na moslimov, dokonca ani ako na cudzincov na nich nehľadím. Hľadím na nich ako na ľudí. Ako na našich dedov, keď utekali do USA za lepším životom. Ako na všetkých tých, ktorí museli opustiť svoju domovinu, lebo tam bude lepšie.. Hľadím na nich tak, akoby som sa dívala na seba.. Či by som to dokázala.. Či by som vedela tak riskovať život svoj i život svojich blízkych, keby nastal nejaký konflikt na Slovensku. Či by som v sebe našla toľko bojovnosti a odvahy. Musím priznať, že si to neviem ani predstaviť.. A každý deň sa modlím k Bohu, aby k tomu nikdy nedošlo. A aby ľudia boli ľuďmi.
Zamýšľam sa aj nad tým, kam tí ľudia vlastné chcú ísť. Do Nemecka? Čooo? A Nemecko ich nechce? Čooo? Hneď ma, priznavam, trošku nemiestne, ale napadla ma myšlienka na koncentračné tábory. Nie v tom prvom pláne, že šlo o vyhladenie. Ale v tom, že aj tam privezených využívali na prácu. Vážne nemôžme pomôcť utečencom tým, že ich zaregistrujeme v EU a dáme im prácu ? Myslíte, že v EU by nemali čo robiť? Žeby nemali kde bývať? Mali. Keby sme sa nebáli. Keby sme sa nebáli terorizmu, inej kultúry, iného náboženstva..
Keby sa tak báli v USA, New York nie je New Yorkom.. A napriek veľkému teroristickému útoku aj dnes každý po New Yorku túži.. Aj z nás..Slovákov. Koľkí tam máme niekoho? Šli tam legálne, zostali ako utečenci, až kým ich pobyt nezlegalizovali. Stoja tam mešity, aj synagogy, aj kostoly rôznych vierovyznaní.. A žijú. Áno, dejú sa tam aj zlé veci. Jasné, že sa dejú. Ale stačí si spomenúť na pána Hermana. Ten tiež strielal na ulici do ľudí a bol „náš“.
Ľudia.. preberme sa.. Bez ohladu na to, či ste vo vysokej politike, alebo v politike komunálnej.. Či ste štátni zamestnanci, či neštátni.. či zamestnaní, či nezamestnaní.. Spamätajme sa..
Lebo raz príde možno čas, keď budeme potrebovať pomoc.. A až potom možno pochopíme, čo dnes pochopiť odmietame..