Kapitola siedma
Zdviham hlavu z volantu, sťahujem okno.. Policajt na mna hladi s účasťou v ociach
– Pani.. Spali ste niečo?
– Nie.. – môj hlas je tichy
– Ta preco?
– Pan policajt.. Som žena.. My ženy nevieme spať v bojových podmienkach.. Svetla.. Hluk.. Adrenalín.. Zima..
– Chapem.. Je mi to uprimne luto.. Verte že keby to odomna zalezalo, už dávno ste v karantene vo Svidniku, aj keď to nieje bohvie co..
– Verím. .. A ďakujem. – odpovedám so slzami v očiach.. Snazim sa úporne potlačiť ich..
– Lenze práve mi volali, ze budete musieť na tu Oravu..
– Cozee? – moje zdesenie nemá hraníc.. – Pan policajt.. Ked som tu cestu nezvladla v noci, tak teraz to už určite nezvladnem
– Verím vám. Co budeme teraz robit? – kladie mi otázku na ktorú nepoznám odpoved
– Ja nemám problém s karantenou na Orave.. Ja mam problem odsoferovat to tam.. – odpovedám tichym hlasom s očami upretymi do neznama.
– Dobre.. Idem ich informovať.. Niečo vymyslime. Nebojte sa..
Hraniciar odchádza. Z jeho držania tela čítam, že je unavený.. A nielen nočnou službou.. Jeho slová mi rezonujú v hlave.. Nebojte sa.. Pred očami mam podobizeň Svätého Otca.. Na perach tichu modlitbu. Prestávam sa báť.. Hraniciar sa vracia. Sťahujem okienko a očakávam riešenie.
– Tak pani. Dohodli sme sa takto. Príde pre vás bus a zavezie vás na Oravu.. Auto si tu pokojne nechajte aj s klucami, my vám ho postrazime a dohodnite si niekoho z domu, kto pre neho príde. Je jedno kedy, my sme tu 24hodin denne. Kluce budú zapecatene v obálke.. Postarám sa o to. Súhlasíte?
S úľavou súhlasím. Hraniciar odchádza a ja znovu beriem telefón do ruky.. Zisťujem v skupine, ze ubytko v Niznej je fajn.. V tichosti ďakujem Bohu, že na mňa nezabudol.. Telefon zvoní.. Milaczik.. Zruším ho.. Volam mu naspäť..
– A co novee..? – počujem jeho veselý hlas.. Zalieva ma teplo.. Láska.. Usmejem sa..
– Ani nič..
– Nič..?
– Este stale jestem na hranici..
– ja pjerdzeelee.. – jeho údiv nemá konca.. Porozprávam mu udalosti z noci.. Neveriaco krúti hlavou.. Vonku sa rozvidnieva. Vidím hraniciara prichádzať k autu.. V rukách fľaša s mineralkou a jablko.. Končím telefonát, sťahujem okienko..
– Pani.. Aspoň toľko.. – podáva mi.
S usmevom poďakujem.. Za všetko.. Mam chut ho vyobjímať.. Podávané s vďakou odmietam. Vodu aj ovocie mam.. Chvíľu sa rozprávame o celej bezutesnej situácii.. Zacinaju prichádzať ďalšie policajné autá.. A vojaci.. Nastáva čulý ruch.. Hraniciar sa v ňom stráca.. Chvilocku ešte čakám.. Prichádza bus.. Prekladám doň svoju batožinu. Vodič je v pohode. Vidieť, že z korony nepanikari. –
– Môžem to mat takto? – pytam sa na uloženú tašku v kufri..
– To je jedno pani.. Idete sama.. – oči nad ruskom sa usmievajú.. Moje tiež.. Odovzdávam policajtovi kľúče.. Rozlúčime sa..
– Treba mi ešte curat.. Mam tu, ci niekde zastavíme..? – obzerám sa po okolí s otazkou na vodiča..
– Niekde zastavíme.. Tu už je príliš rusno.. 🙂 Fajcite? – vracia mi otazku
– Áno.. Samozrejme.. Mozme ešte…?
– Jasnee.. Nemame presne urceny odchod.. 🙂 – smeje sa a ja sa smejem s nim.. Vyberám cigu, on mi ju pripaluje.. Rozprávam mu, odkial idem a co som prežila.. Je uprimne pohoršený.. A ja som odrazu v pohode.. Len na nohy mi je stále zima.. Pokracovanie nabudúce..