Kapitola osma..
Sadáme do auta.. Vyberám si sedadlo, urobim si pohodlie. Vodič sada za volant, vyrážame. V kútiku duše dúfam, že zaspím. Realita je ale iná.. Komunikácii na facebooku je vela. K tomu messenger, telefonáty, sms.. Niekde z polcesty volam svojej doktorke. Po krátkom telefonáte mazem z hlavy ďalší bod ako vybavený. Sledujem okolie a nestíham sa čudovať, ako sa vsetko za tri roky zmenilo.. Netuším kde sme, ale všade sa mi páči.. Vsade som doma.. Slzy sa mi opäť nahrnu do oci. Nechapem, odkial sa ich toľko berie.. Cez messenger píšem synovi prosbu o stiahnutie auta. Syn ešte spi. Do tretej rana mi robil spoločnosť. Napíšem, co potrebujem. Znovu pozorujem okolie. V hlave mi myšlienka strieda myšlienku.. Zbesily kaleidoskop. Privieram oči.. Ľutujem, že som nevzala ten visnovy likér..
– Pani..?
– Áno..? – strhnem sa..
– Volali mi, ze nemôžme zastaviť na benzinke. Bude vadiť v prírode?
– Vôbec nie..Zatiaľ sa to dá vydržať.. Pan vodič, tak aby ste vy mali čo najjednoduchší manéver autom.. Mozno vydržím až do cieľa.. 🙂
Zasmeje sa.. – to nebude nutné.. – Isto si urobíme aspoň fajcpauzu..
Neprotestujem. Znovu sa ponaram do svojho sveta. Odpíšem na spravy, vybavím telefonáty. Neprítomne sledujem ubiehajucu krajinu. Cesta je nekonecna.. Premýšľam, ako by som toto v noci zvladla.. Isto nezvladla. Zastavujeme. Motorest Sosna. Zaplavila ma spomienka na dobrú kávu z cias, ked som ešte cestovala do ďaleka. Tu mal autobus povinnu prestávku. Vykonám potrebu, urobím fotku nádherných Tatier v slnečnom počasí. Posielam ich milaczikovi. Vodič už fajčí.. So spytavym pohľadom kladiem otázku berúc do rúk cigarety. Nepatrným pohybom naznačí súhlas. Sťahujem rusko, gentlemansky mi pripali..vedieme rozhovor. Dozvedám sa, že sú zazmluvneni tak, že vyrážajú o 7mej rano, alebo o 7mej vecer.. Ale ze keby bola požiadavka v noci, nemal by problém. Rozprával mi, ako viezol Prešovčana do Pezinku.. Len cestou chvalabohu dostal správu, že sa uvoľnilo miesto v Bardejovskych kúpeľoch. Zhodneme sa na tom, že sme superbohatý štát, ked sa tak nezmyselne rozhadzuje kilometrami. Cítim, že sa snaží vynahradiť to nepríjemné z noci.. Aj ked sám presne nevie, čo sa dialo, asi to tuší.. Cigareta dohorieva, nastupujem.. Pokračujeme.. Oznamuje mi, že ešte hodinku a pol a sme tam. Príde mi uz zbytočne ponarat sa do snov.. Sledujem krásy Slovenska aj ked z idúceho auta.. Zrazu precitnem. Ved ja nemám dosť cigariet. Obraciam sa s prosbou na vodiča. Nemá problém.. Zastavuje na benzinke a ja trubka si poprosím len cigarety.. Na flasku som ani len nepomyslela. Moje zamrznuté nohy by ju iste ocenili. 🙂 Čakám ho v aute, o chvíľku sa vracia.. Podáva nákup.. Cigy preberám.. Pri peniazoch váham.. Keby bola drobná 5tka, dám mu ju za ochotu.. 10ina sa mi už zdalo veľa, vzhľadom na môj okliesteny rozpočet na nasledujúci mesiac. Cesta ubieha spokojne, píše mi syn.. Dohadujeme detaily okolo auta. Vola mi miláčik.. Pise kamoska.. Ooo.. Oravský zámok.. Naadhernyy.. Milujem hrady a zámky.. O chvíľku auto zastavuje.. Vodič otvára dvere so smejucimi očami..
– Pani.. Sme v cieli.. Nech sa paaci.. – s obavami na neho hľadím.. Velmi sa mi z auta nechce.. Pochopí..
– Nebojte sa.. Vsetko to stalo za to.. Ubytovanie je super. Bude dobre..
Neviem prečo ale verím mu.. Druhy človek, ktorého mám chuť objať.. Cením si to.. Lebo toto sú tie maličkosti, ktoré robia život znesitelnym.. Zbieram si veci.. Odprevádza ma do vestibulu..lucime sa..
– ďakujem krásne za vsetko.. A keby ste náhodou tade mali o 6dni cestu, zastavte sa tu, ci náhodou nejdem domov.. 🙂
Uprimne sa smejeme. Uisťuje ma, že raad.. Ci to myslí vážne? Pochybujem.. Len chcel napraviť pokazené. Vyrovnať negatívne pozitivnym.. Minimaalne.. Aj sa mu podarilo.. Áno.. Tak málo mi stačí.. 🙂
Pokračovanie nabuduce..