netuším, kde sa túlaš.. kade vedú tvoje kroky.. ani či budem čakať dni, mesiace, či roky.. viem len, že to neskutočne bolí.. ako ked nasypeš do otvorenej rany soli.. netuším, či sa vôbec ešte vrátiš, no jedno je isté, vonku je už jeseň, už opadá lístie a na mňa padá tieseň..

sklamanie nepozná hraníc, stále tu nie si a mne je nanič.. pri každých krokoch na chodníku čakám, že otvoria sa dvere, sklamanie má trpkú príchuť, slza sa do oka derie.. ruky ťa neobjímu, pery ostanú hladné.. duša sa neusmieva do hlbky ničoty padne. určite vieš, ako po Tebe túžim.. no niekedy si krutý, takí ste vy.. muži.. potom už len kytica ruží, prosba v očiach, […]

nad šálkou kávy kladiem si otázku, či ešte okúsim to šteklivé, podobajúce sa na lásku.. a či to vôbec má nejaký význam.. – odpovedať si neviem a pokojne sa priznám, že neviem s istotou, či o to ešte stojím.. – po urputnom boji bojovať sa bojím..

stále tu nie si.. a zo mňa je len polovička.. reagujem na kroky čiesi už cítim teba, ako si ma hýčkaš.. predstavujem si tvoje pery, ich dotyk je taký skvelý.. ako strapec hrozna zrelý.. ukájaš ním túžby moje, odhrnieme preč závoje smútku a postrádania.. ostanú len skúmania.. preskúmam všetky zákutia tvojho tela.. prepáč, že som taká smelá.. neviem sa ťa nabažiť.. […]

prebúdzam sa sama vo veľkej posteli… usmievam sa pri spomienke na prvý krát.. bol si krásne nesmelý.. pýtal si sa ma očami „smiem?“.. a ja som ich sklopením odpovedala jasne „chcem!“.. Pochopil si, pohladil si ma perami a ja som v tú chvíľu chcela zamknúť bránu za nami, nech trvá to večne.. Nech objatia sú nekonečné, nech len dotyky nás hrejú. […]