realita-muzika-fakty

Vonku sneží.. nie tak pekne, ako to mám rada, ale sneží.. a ja sama v sebe hľadám chuť sa z toho tešiť.. no musím veľa vecí riešiť, musím hlavne žiť.. musím veľa veci kryť a tváriť sa, že je všetko ok.. že zo života nemám hokej a že mi vôbec nechýbaš.. viem.. klamať sa je chyba a možno ani nie.. veď všetko raz pominie a aj ja raz budem takou akou si ma chcel […]

Občas k vám nazriem.. A je mi smutno.. Možno svoj smútok neviem opísať krásne,ako Rozprávkarka.. Ale je mi smutno.. možno viac, ako jej.. Smútim za tým, čo bolo.. Za naším starým blogom.. Za priestorom, kde to nebolo o žurnalistike.. Za priestorom, kde človek nemusel vo svojom článku riešiť nesmrteľnosť chrusta,alebo ozonovu dieru.. Za priestorom, ktorý nám bol […]

už opäť opadáva zlaté lístie sledujem ho a neviem, či iste či sa mi to len zdá, že písať básne už nezvládam.. asi tomu chýba emócia, asi svet náhle zosivel, môj život každodennosť vpíja emócia je len na prídel.. ukrytá vo svojej duši snažím sa seba oklamať, že s láskou prichádza aj bolesť, že lepšie je necítiť, než bolesť mať.. a tak sám teraz čítaš, […]

netuším, kde sa túlaš.. kade vedú tvoje kroky.. ani či budem čakať dni, mesiace, či roky.. viem len, že to neskutočne bolí.. ako ked nasypeš do otvorenej rany soli.. netuším, či sa vôbec ešte vrátiš, no jedno je isté, vonku je už jeseň, už opadá lístie a na mňa padá tieseň..

Viem.. Dlho som do tejto rubriky nič nepridala.. Asi preto,že sa mi už nechce blogovať,alebo preto,že písať sem o knihe Tolstého Anna Karenina by už asi bolo dosť zbytočné.. :)) Lenže teraz som narazila na skvost.. A skvost súčasnej literatúry.. René Benda to spáchal. Čiastočne autobiografická kniha. Ale bez ohľadu na to, famózna.. Čítam ju jedným dychom,a kvôli nej […]

mám chuť kričať len už niet akosi čo.. už som si vybrala mašle z vrkočov… odrazu dospelá vo všetkom tak jasno, posledný plamienok nádeje zhasol.. už viem, že život nemáva vždy pestré farby, že človek človeku ten život farbí..

netuším, kde sa túlaš.. kade vedú tvoje kroky.. ani či budem čakať dni, mesiace, či roky.. viem len, že to neskutočne bolí.. ako ked nasypeš do otvorenej rany soli.. netuším, či sa vôbec ešte vrátiš, no jedno je isté, vonku je už jeseň, už opadá lístie a na mňa padá tieseň..

sklamanie nepozná hraníc, stále tu nie si a mne je nanič.. pri každých krokoch na chodníku čakám, že otvoria sa dvere, sklamanie má trpkú príchuť, slza sa do oka derie.. ruky ťa neobjímu, pery ostanú hladné.. duša sa neusmieva do hlbky ničoty padne. určite vieš, ako po Tebe túžim.. no niekedy si krutý, takí ste vy.. muži.. potom už len kytica ruží, prosba v očiach, […]

nad šálkou kávy kladiem si otázku, či ešte okúsim to šteklivé, podobajúce sa na lásku.. a či to vôbec má nejaký význam.. – odpovedať si neviem a pokojne sa priznám, že neviem s istotou, či o to ešte stojím.. – po urputnom boji bojovať sa bojím..

stále tu nie si.. a zo mňa je len polovička.. reagujem na kroky čiesi už cítim teba, ako si ma hýčkaš.. predstavujem si tvoje pery, ich dotyk je taký skvelý.. ako strapec hrozna zrelý.. ukájaš ním túžby moje, odhrnieme preč závoje smútku a postrádania.. ostanú len skúmania.. preskúmam všetky zákutia tvojho tela.. prepáč, že som taká smelá.. neviem sa ťa nabažiť.. […]