netuším, kde sa túlaš.. kade vedú tvoje kroky.. ani či budem čakať dni, mesiace, či roky.. viem len, že to neskutočne bolí.. ako ked nasypeš do otvorenej rany soli.. netuším, či sa vôbec ešte vrátiš, no jedno je isté, vonku je už jeseň, už opadá lístie a na mňa padá tieseň..

mám chuť kričať len už niet akosi čo.. už som si vybrala mašle z vrkočov… odrazu dospelá vo všetkom tak jasno, posledný plamienok nádeje zhasol.. už viem, že život nemáva vždy pestré farby, že človek človeku ten život farbí..

netuším, kde sa túlaš.. kade vedú tvoje kroky.. ani či budem čakať dni, mesiace, či roky.. viem len, že to neskutočne bolí.. ako ked nasypeš do otvorenej rany soli.. netuším, či sa vôbec ešte vrátiš, no jedno je isté, vonku je už jeseň, už opadá lístie a na mňa padá tieseň..

sklamanie nepozná hraníc, stále tu nie si a mne je nanič.. pri každých krokoch na chodníku čakám, že otvoria sa dvere, sklamanie má trpkú príchuť, slza sa do oka derie.. ruky ťa neobjímu, pery ostanú hladné.. duša sa neusmieva do hlbky ničoty padne. určite vieš, ako po Tebe túžim.. no niekedy si krutý, takí ste vy.. muži.. potom už len kytica ruží, prosba v očiach, […]

nad šálkou kávy kladiem si otázku, či ešte okúsim to šteklivé, podobajúce sa na lásku.. a či to vôbec má nejaký význam.. – odpovedať si neviem a pokojne sa priznám, že neviem s istotou, či o to ešte stojím.. – po urputnom boji bojovať sa bojím..

stále tu nie si.. a zo mňa je len polovička.. reagujem na kroky čiesi už cítim teba, ako si ma hýčkaš.. predstavujem si tvoje pery, ich dotyk je taký skvelý.. ako strapec hrozna zrelý.. ukájaš ním túžby moje, odhrnieme preč závoje smútku a postrádania.. ostanú len skúmania.. preskúmam všetky zákutia tvojho tela.. prepáč, že som taká smelá.. neviem sa ťa nabažiť.. […]

prebúdzam sa sama vo veľkej posteli… usmievam sa pri spomienke na prvý krát.. bol si krásne nesmelý.. pýtal si sa ma očami „smiem?“.. a ja som ich sklopením odpovedala jasne „chcem!“.. Pochopil si, pohladil si ma perami a ja som v tú chvíľu chcela zamknúť bránu za nami, nech trvá to večne.. Nech objatia sú nekonečné, nech len dotyky nás hrejú. […]

nemôžem uveriť, že nechal si ma tu a samu.. modliť sa pôjdem do chrámu.. pokľaknem pred oltár, vyslovím prosbu nemo pred očami tvoja tvár, v duši tisíc vnemov.. stále v sebe cítim teba, hrejú ma tvoje dotyky, naučím sa o teba nebáť, prispôsobím svoje návyky.. a neprestanem čakať, snáď sa zase vrátiš.. potom sa v mojom náručí úplne celý stratíš..

stalo sa presne to, čoho som sa bála.. ty odišiel si, sama som ostala.. nechcela som sa prebudiť, každá bunka môjho tela oznamovala mi, že už tu nie si.. nemôžem bez teba žiť, takého života sa desím.. vedela som, že sa to stane.. mala som ťa a už zase mám prázdne dlane.. hystériu potláčam, no snažím sa zmieriť s osudom.. chvíľu pôjde každý sám, aj keď lepšie je […]

zaspal si.. unavený tým všetkým okolo nás a mnou.. prikrytý len hviezdnym svitom a čiernou tmou.. to tej tmy svietia moje naširoko otvorené oči. Zrazu mi do úsmevu skočí myšlienka nemilá.. hneď som sa do tvojho objatia schúlila.. vychutnávajúc si každý moment s tebou.. veď ktovie, či zajtra nebudeš mať už nad hlavou nebo… či zase neodídeš a ja čakať budem na […]