realita-muzika-fakty

Dnes si dovolím prerušiť seriál o mojej kariére v Policanom zbore.. Dnes som plná pocitov.. Teda, to som vždy.. Len dnes sú tie pocity také veľmi zvláštne.. Ľudské.. Pozitívne..

Som čerstvo prepustená pacientka. A z nemocnice som si priniesla okrem modrín na rukách a bruchu aj super pocit,že ešte nie je všetkým dňom koniec. Že sú ľudia, ktorým na tých druhých záleží. A to je strašne fajn..

Je zaujímavé pozorovať,ako zdravotné problémy zblížia ľudí. Bez ohľadu na vek, farbu pleti, či vierovyznanie.. Viem, viem.. nejdem zabrdať do tejto témy. Len som bola unesená,ako sa ma ženičky na oddelení ihneď ujali. Ako som zapadla medzi nich okamžite a bez okolkov,ako keby sme už štyri roky bývali spolu na internátnej izbe.. Pritom to boli ženy vo veku od 83 do mojich 36.. :)) Brali ma tam,ako mláďatko,ale nikdy mi nedali pocítiť,že medzi ne nepatrím..

Včera mi prepustili spolubývajúcu a hneď v noci priviezli ďalšiu pani s vysokým tlakom. Kým ja som ráno dávala na ňu pozor a podávala jej pohár vody,či tabletky z kabelky,lebo jej bolo zle, ostatné ženy prišli na izbu so širokým úsmevom a jednoduchou otázkou..

„A vy aké máte ťažkosti?.. „

A tá chorá pani napriek svojim zdravotným problémom.. Tá sa usmiala.. 🙂