realita-muzika-fakty

Ako som už písala.. Ocitla som sa na krátky čas v novom pracovnom prostredí i kolektíve.. Všetky staré zamestnankyne boli zo svojej práce frustrované a dávali to najavo aj svojmu okoliu.. Asi preto ťažšie znášali moje nadšenie a elán.. Po piatich mesiacoch nezamestnanosti celkom pochopiteľný.

Celý čas som počúvala sťažnosti na to,ako nemá kto robiť. Vlastne opravujem. Sťažnosti na všetko.. Sťažnosti na vedenie, sťažnosti na kolegyne, sťažnosti na zákazníkov, sťažnosti na prácu, sťažnosti na počasie, sťažnosti na čas.. Skrátka sťažnosti.. Prekvapovalo ma ale, ako sa objekt tých sťažnosti menil. Samozrejme v závislosti od toho, s kým sa momentálne bavili. Vtedy som pochopila, že tu niekomu asi celkom dosť prepína..

Netrvalo dlho a aj mne sa dostalo do uší, že si mám dávať pozor. Že ma sledujú… Že mi merajú prestávky.. Že sa sťažujú na spôsob mojej práce.. Že sa im nepáči, ako prezentujem tovar.. A podobne.. Ostala som v nemom úžase, lebo priamo voči mne boli všetky milé a ústretové.. Nemý úžas však rýchlo pominul uvedomujúc si, že je to tam bežná prax. Tak prečo by som sa tomu mala vyhnúť ja?

Vrcholom toho bolo, keď si ma zavolala vedúca na koberec. Vychrlila tam na mňa znôšku poloprávd a klamstiev. Bez toho, aby si donášané informácie preverila, vyliala ich na mňa aj s vyhrážkou, že nemá problém ma hneď prepustiť.. Vrátila som sa zdecimovaná na pracovné miesto a každej a jednej kolegyne, nachádzajúcej sa momentálne v práci, som sa opýtala, či má problém so mnou robiť a ak,tak aký.. Všetky sa na mňa nechápavo dívali, že čo sa deje..

Je veľkou škodou, že človeka, keď niečo zaskočí, nevie reagovať hneď a tak,ako treba.. Lebo s odstupom času, keď sa mi to rozležalo v hlave, by som jej slovne vedela otvoriť oči. Jej, aj mojim kolegyniam.. Lebo podľa mňa, keď príde na pracovisko nový človek, nemôže predsa ani po troch mesiacoch podať výkon, ako niekto, kto tam robí už štyri roky.. Lebo podľa mňa ak sa mi nepáči na novom kolegovi niečo, čo robí, tak mu to poviem do očí a počkám, či to nezačne robiť tak,aby sa mi to páčilo.. Lebo podľa mňa si pracovný kolektív formujeme sami..

O danom kolektíve som počula veľa negatív už pred nástupom.. Dokonca mi niekto veci znalý povedal, že ma obdivuje, že som medzi nimi vydržala tak dlho.. Napriek tomu som tam nastúpila s úsmevom. Nikdy s nikým som nemala konflikt. Nikdy som sa nesťažovala na neprávosť pri delení smien. Nikdy som sa nesťažovala na nič.. Bola som rada, že môžem pracovať.. A práca ma bavila.

A tak som sa zamyslela, čo im mohlo vadiť. Prišla som na jediné. Možno sa báli môjho prístupu k práci.. Možno ich desila moja odolnosť voči ich psychickému teroru. Možno sa obávali, že ich raz prečúram.. 🙂

A možno som fakt len veľká pozitivistka..

Za tú krátku dobu som dostala dokonca zákaznícku pochvalu. Keďže som bola opísaná len krstným menom, tak najprv ju priradili brigádničke, potom vyhlásili, že som si ju napísala sama.. 🙂 Nie je to úsmevné?

Je.. Keby to nebolo do plaču..