Kapitolka trinasta
Den zacal, ako kazdy iny.. O piatej uz mi vonia kava na stole. Popijam ju s janou, ktora je v tej istej budove, no nesmieme sa stretnut. Pijeme ju cez messenger, popripade si volame. Jana je trosku nervoznejsia. Chapem ju. Po 5tich tyzdnoch ide domov.. Ja som na tom lepsie psychicky, lebo idem z domu.. Aj ked domov.. Aj ked.. Tazko povedat. Cela situacia je taziva. Este len tyzden a uz mi moj milaczik chyba.. Ktovie kolko este bude musiet.. Jana moje myslienky zaujme natolko, ze nemam cas sa trapit. Je skvela. Priama a otvorena. Ako ja. Bavime sa o vysledkoch testov. Kedy budu, akou formou vysledky a tak.. Ona je pragmaticka. Predtestovacie tlacivo si odfotila..emailova adresa sa neuvadzala, cize je presvedcena, ze vysledky smskou.. Ja by radsej papier do ruky. Vyrusia nas ranajky. Ranajkujeme kazda zvlast.. Po ranajkach si dam este dlhu sprchu vratane masaze.. Dievcata uz zistuju vysledky. Vraj o 14tej. Pomaly si balim veci, ale veelmi pomaly.. Slniecko svieti. Uzivam si ho sediac na parapete. Do hlavy sa opat vkrada strach. Co ma caka doma? Co asi? Je to este moj domov? Komu tam tak ludsky chybam? Chybam vobec niekomu? Viem, ze ano.. Len im momentalne nic nechyba.. A to je dobre.. Ale ako zvladnem karantenu doma? Koho budem otravovat s nakupmi..? Otazok kopec.. Na vsetke si snazim odpovedat.. Odrazu obed.. Ani neviem kedy a ako.. Snazim sa zjest. Zase nejde. Som sama na seba nahnevana. Urobim dalsi pokus. Dviha mi zaludok. Kaslem na to..
Po obede znovu sadam na slniecko. Zakazujem si mysliet. Vsetko nejako bude. Vsetko s Bozou pomocou zvladnem. Uz ked som tolko zvladla. Kto by si kedy pomyslel, ze cosi take bude. Ze sa zavru hranice, ze nebudem moct byt s milovanym. Ze si budem musiet nutene uzit pobyt na Orave. Aj ked je tam naozaj prekrasne. Raz sa tam urcite vratim.. Ako host.. Urcite..
Okolo 14tej ktosi klope.. Otvorim. Ciernovlasy anjel mi s usmevom oznamuje, hladajuc dlhsie v rukou popisanom zozname, ze som negativna a mozem ist domov. Este sa opyta, ci mam ako. Pytam sa na vysledky 410tky, ze ideme slolu. Negativ. Pre istotu sa pytam, ci je niekto pozitiv. Nie nikto. Odlahne mi. Rukou pisany zoznam nevyvolava vo mne doveru. Este dostanem pokyn, ze mam cakat instrukcie, ze budu volat postupne, aby neboli tlacenice na recepcii.. Tak cakam.. Zalievam kavu a pisem jane, ze je negativna.. Uprimne sa tesi.. Ja sidam este cigaretku, ked tu sprava od jany.. „Uz nosim veci do auta..“.. Cooooo…? Ved mame cakat na telefonat.. Nie.. Ona necaka.. Ona ide.. A ked chcem ist s nou, tak hned.. :)) vylievam kavu.. Oplachujem hrncek.. Jednym tahom ruky zhrnam vsetko zo stolikov a policiek do igelitiek.. Powerbanka, penazenka, telefon.. Pisem jane, ze mam to na viackrat.. Odpoveda, ze tiez ide.. Vyletim z hotela s tromi taskami, bez podprsenky a bezruska.. Pred hotelom vsetci oruskovani.. Sokuje ma to. V Polsku rusko povinne nebolo.. S janou sa nejako specialne nezoznamujeme. Uz sa pozname tak, ako keby sme roky spolu robili.. Do pol hodinky opustame hotel aj Oravu.. Bez vysledku testu na papieri.. Vraj pride mailom, alebo smskou.. Z ubytovacieho potvrdenia citam, ze maju zle telefonne cislo..
.
Celá debata | RSS tejto debaty