realita-muzika-fakty

Kapitolka piata..
Niekedy okolo polnoci som sa dockala. K hranici dorazilo policajne auto, ktore zaparkovalo asi 5m od mojho. Pristupil k nemu Hraniciar a kratko si vymenili par slov. Aura nie je vobec dobra. Po porade sa Hraniciar vracia na svoje stanovisko a z auta vystupuju dvaja policajti, pan Zeleny, podla standardnej policajnej uniformy, ktoru ma na sebe a pan Neon podla neonovej bundy. Pomaly a dolezito sa priblizuju ku mne. Atmosfera hustne.
– Co to za celebrita nás čaká? Koho to máme ešte teraz viezt do Tvrdošína?
Premeriam si ho mierne nevrazivym pohladom od hlavy az po paty, a spat.. Jeho oci mi naznacuju ironicky uskrn pod ruskom.
-Dobry vecer – moj pozdrav je tichy ale dorazny. Pochopil, ze priatelska atmosfera nezavladla.
– Dobrý večer. Celou cestou s kolegom sa bavíme o tom, že keby to prišlo na naše ženy, tak ideme do Tvrdošína 4 a pol dňa.
Neusmejem sa.
– je dosť možné, že aj so mnou tak pôjdete..
– Pani ta čo ste nezostali tam kde ste boli? Na čo ste prišli na Slovensko?
Neverím svojím ušiam. Čo to sú za otázky?
– Veľmi rada by som ostala tam, kde som bola, ale môj šéf bol proti. Musím sa vrátiť do práce, pretože mi nepredĺžil neplatené voľno.
Zeleny nevie, co povedat. Slova sa ujima Neon.
– Diaľničnú známku máte?
Sánka mi padá. Policajt z hranice mi totiz povedal, že pokiaľ idem po diaľnici v policajnom doprovode, nepotrebujem diaľničnú známku. Moje nervy sú na krajíčku.
– Jasné pan policajt. Auto na poľských značkách má celoročnú Slovensku známku, pretože som rátala s tým, že zo Svidníka do Starej Ľubovne pôjdem po všetkých diaľniciach, ktoré na Slovensku máme. Ešte že ich nie je tak veľa. – tí ktorí poznajú trošku Slovenskú republiku vedia, že na danom úseku žiadna diaľnica nie je. Neon pochopil.
– Diaľničnú známku si môžete zakúpiť aj dodatočne do 24 hodín.
– Z karanteny?
– Cez internet.
– Dakujem, ze ma tak vysoko hodnotite, ze to zvladnem. – neodpustim si poznamku.
– Pani nebuďte ironická.
– Buďte rád pán policajt, že som len ironická. Mohla by som byť aj hysterická.. Neon sa nadychne a pokracuje vo vysluchu.
– Paliva mate aspon dost?
– Čo to je dosť paliva? Koľko kanistrov mám mať v kufri? 5 ci 10? Mám trištvrte nádrže. Je to dosť? – Pytam sa a z mojho tonu je jasne, ze nervy stupaju. Neon suhlasne prikyvuje, slova sa ujima Zeleny.
– Pani zvládnete tú cestu? Lebo to je 267 kilometrov a my pôjdeme 160tkou.
– Nezvládnem ale mám návrh. Nemôže si jeden z vás sadnúť do môjho auta za volant? Mám dezinfekciu, mám rúško, mám plastový štít. Zabalím sa do vetrovky, sadnem si dozadu a vy môžete ísť aj 250.
– pani ta čo ste. Tak to vôbec nefunguje. – berie mi okamzite iluzie. Uz viem, ze tade cesta nevedie.
– Ale ja to nedam.. – branim sa uz rezignovana – ako.. viem ist aj stovkou.. Aj stotridsat.. Len neviem, ako dlho vydrzim.. Od siestej sedim za volantom..
Vnimam, ze ich to nezaujima. Maju svoje prikazy a ja svoje rezervy.. Nikto sa nepyta, odkial idem.. A to som pokojne mohla cestovat od Baltiku, co je 1400km.
– Tak my ideme zavolať na operačné, že odmietate s nami ísť.
-Stop!!! – zastavujem ich kratko, ale dorazne. Posluchnu, zastavia a cakaju, co zo mna zase vypadne. – Ja neodmietam ist. Ja len sa obavam toho, ze po hodine dvoch dostanem mikrospanok a bude problem, kedze cas je aky je..
– ale my sme tu boli o polnoci..
– ja o 22hej..-odpovedam pomaly s dorazom na kazde slovo.
Neon straca trpezlivost. Po kratkej a tichej porade niekam telefonuje. Zeleny sa dalej venuje mne.
– Pani.. Volame na operacne, aby sme im oznamili situaciu. Bolo by dobré, keby ste aj vy zavolali, aby si nemysleli, že sa nám tam nechce ísť.
Nemam problem. Beriem telefon vytacam 158. Spojenie nenastalo. Po tretom pokuse informujem Zeleneho. Neveri mi. Zavolam ho blizsie, nech ma kontroluje. Ukazem mu smartfon a pred nim pomaly vytacam.. Jednaa.. Pat.. Osem.. Pozriem na neho spytavym pobladom. Pohybom hlavy odsuhlasi.. Stlacam zeleny telefon a vzapati reproduktor. Chvilku nic.. Potom kratke tututu a rozpojene..
– No viete pani, hranica.. Asi to bude signálom..
Nestiham sa cudovat.. Na Slovensku sa neda dovolat na 158.. Aj to nahlas dam na vedomie.. Zeleny pouzije tu najoblubenejsiu vetu v krajine.. My za to nemozeme.. Nechavam to zaniknut v casopriestore.. V snahe byt napomocna, navrhujem volat 112. Suhlasi. Realizujem. Hlasi sa mi polska.. Slusne a kratko sa ospravedlnujem v polstine a ozrejmujem pricinu. Pochopia, popraju vela stastia, rozlucia sa.. Asi po desiatich minutach sa vracia Neon s tym, ze sa neda nic robit, musime ist.. Presviedcaju ma tym, ze auto mam bezpecne.. Suhlasim s nimi, len upozornujem na fakt, ze nema autopilota. Nakoniec ma Neon vypyta telefonne cislo. Diktujem, on ma prezvana..
– No pani, telefónne číslo máte.. Keby niečo, voláme si..
Neverim vlastnym usiam.. – Prosím? Vy mi chcete počas jazdy volať? Veľmi rýchlo na to zabudnite. Ja si nedovolím počas jazdy zobrať telefón do ruky. A pokiaľ viem, je to trestný čin.. – Rychlo mu dochadza, ze prestrelil.. Snazi sa to nejako odovodnit, ale ja uz nemam zaujem. Hovorim, ze ked mame ist, tak podme.. Lebo ma to prestava bavit. Ze keby nieco, blikam svetlami.. Mala som v plane hned po 20km. Bolo by zaujimave, co by nasledovalo.. Sadame do aut.. Oni nastartuju a nasmeruju sa na cestu.. Zaradim sa za nich. Oni stoja, ja cakam.. Krcovito zvieram volant pripravena na start, ako na formule 1.Cakam desat minut, dvadsat minut.. Tridsat minut.. Z policajneho auta vystupuje Zeleny a prichadza ku mne. Hovori, ze mam vypnut svetla i motor, ze este sa snazia nieco zariadit blizsie.. Ja na neho lakonicky. A jeho narecim..
-Ale še vam nechce.. Co? – Nehovori nic.. Mavne rukou a ide k svojmu autu..
– Mozem von na cigu…? – pytam sa s nadejou.. Odpoved ma dorazi..
– Nie pani.. Fajcite v aute cez stiahnute okno.
Nebola by som to ja, keby som to nechala bez poznamky..
– Este ze mi netreba curat.. – kricim za nim, na co on uz nenachadza slov.. Sada do auta, ja si zapalujem, dufajuc ze ma priatel za to nezabije.. Po asi polhodke pristupuju vehementne ku mne, evidujem zmenenu auru..
– Pani, sklopte si sedadlo, vyspíte sa tu do rána a ráno vás prídeme informovať, či sa niečo neuvoľnilo bližšie..
Odpadavam.. Protestujem.. Navrhujem domacu karantenu.. Vysvetlujem, ze som tyzden registrovana.. Pytam sa, ako je to mozne, ze na mna necakaju.. Vsetko marne.. Neuprosni.. Nevedia sa dockat, kedy konecne budu minimalne 10 km odo mna.. S uistenim, ze vsetko bude ok, ze nic sa mi nestane, ze je tam policajna hliadka, nastupuju do auta a odchadzaju..
Je druha hodina rano.. Halogeny mi svietia do oci, policajne auta blikaju majakmi.. Kolona kamionov nekonci.. A ja tuho rozmyslam, co robit.. Zo zamyslenia ma vytrhne zaklopanie na okno.. Strhnem sa, stahujem okienko.. Hraniciar.. Spoluciti so mnou.. Upokojuje ma.. Snazi sa..Jeho aura to krici.. Nevnimam.. Padam na volant, nedokazem zadrzat emocie.. Ramena sa mi trasu.. Z bezmocnosti.. Z najhorsieho pocitu na svete.. Z bezmocnosti..
Pokracovanie nabuduce..