realita-muzika-fakty

Kapitola deviata..
Z fcb už viem, že hotel je v pohode. Napriek tomu s malou dušičkou prichadzam na recepciu. Za stolíkom zapratanym rôznymi papiermi sedia dve na prvý pohľad sympatické kocky. Opodial stola pod oknami sedi pani, ktorá je trosku vážnejšia, ale pôsobí milo. Pri pohľade na mna vstáva a víta ma.
– Ani neviete, ako rada vas vidím – usmievam sa s predstavou, ze o chvíľku padnem do postele. Pani s účasťou pýta sa na cestu.. V rýchlosti jej opisujem svoje zážitky. Je uprimne zhrozená. Dievcence si vypýtajú OP a medzičasom zapisujú, co im treba. Vedomá si toho, že prichadzam posledná. S nádejou sa pytam na izbu s balkonom. Pani zváženie a ja cítim, že je zle..
– Nemám pre vás dobre spravy.. – pani sa snaží tváriť upokojujúco. Nefunguje to. – Musíme vas dat na izbu k jednej pani.
Taska mi vypadne z rúk..
– Nereálne.. – hovorim ticho, dúfajúc že aj pokojne.. – Vraciam sa z polska. Mesiac som zila sama v dome na kraji dediny pod lesom. Odšoférovala som 200km sama autom. Na hraniciach strávila celú noc. Tu ma priviezlo auto samu jedinu. A ja mam teraz ísť k nejakej pani o ktorej neviem ani mäkké f?
– Je mi ľúto, nemám inú možnosť. – tvrdí mi pani, ale ja cítim, že to pravdou nebude.
– Ma ta izba balkón? – pytam sa..
– Fajciarka? Bohužiaľ nemá.. Ale to vydržíte..
– Pani.. Vydržať sedem dní bez cigarety? Viete o com hovoríte? To určite nedám.. Urcite nič nie je..? Lebo ak nie, nech mi hľadajú iné zariadenie.. – dievčatá po sebe pokukuju a gestikuluju. Všimnem si to.. Som nekompromisna..
– No.. Viete.. Mam ešte jednu izbu, ale je tam porucha.. Pokazené dvere.. Idem na to pozrieť, zavolám údržbára. . Urobíme všetko preto, aby ste bola spokojná.. Len budete musieť počkať vo vestibule..
Nemám problém.. Veduca odchádza a ja využívam situáciu..
– Ma ta izba balkón? – pytam sa dievčat.. Dievčatá nevedia.. Ale poučujú ma, že môžem pokojne fajcit na okne.. Ze je to neoficiálne akceptované.. Povedia mi ešte zopár prospešných info k pobytu, kedy je jedlo a ze v ponuke je káva a mineralka, za čo sa platí v hotovosti. Kávu aj cukor mam. Pýtam sa na konvicu. Dostávam info, ze maju len jednu.. Nevadí.. Niečo vymyslím.. Idem do vestibulu a cakam.. Čakať už viem.. Cas si kratim telefónom. Nesledujem ho. Vnímam, ze uz je dobre, už som doma.. Konecne prichádza riaditeľka, ako som sa od dievčat dozvedela..
– Nech sa páči.. Mozte ist na izbu.. – podáva mi kľúče.. – Len vas poprosím.. Nezatvarajte ešte dvere aspoň 3 hodinky. Aby sa neprilepili..
Prikyvujem, ze rozumiem.. Este sa s nádejou pytam na konvicu.. S ľútosťou mi hovori, ze na izbách nie sú. Som ochotná dat si nechať kúpiť vlastnú.. Nejakú malú.. Sľúbila, že zariadia.. Nastupujem do výťahu a nechám sa vyviezť na tretie poschodie.. Je niečo okolo 12 hodiny.. Nájdem 305tku..vchadzam dnu.. Posteľ ma láka.. No nezatvoritelne dvere nepustia.. Štítok zamku na dverach je nalepeny na purpene.. Neviem co to za nová technológia opravy, ale neriešim. Od okoloiduceho údržbára si vypýtam nejaký kolík ako zabranu pred zatvorenim.. Nájde poriadny kol, ale ja ho uvítam.. Privieram dvere, zaistim kreslom z vnútornej strany.. Vybalím tašku a zatváram sa do kúpeľne.. Nutne sprcha.. Dlhá a horúca.. Uz je dobre.. Od úľavy zase placem.. Do prdelky..
Pokračovanie nabudúce..