realita-muzika-fakty

vo chvíli ticha

k tebe sa túlim..

zhlboka dýcham,

do klbka sa schúlim..

nech je ti jasné

že v tento moment

cítim sa šťastne

a žiaden koment..

jemne ťa pohladím

prstom po perách

zbytočne hľadám rým,

už stojíš vo dverách..

odchádzaš z jasnych dôvodov

a ja ich vcelku chápem..

musíme sa držať nad vodou,

musíme z neba na zem..

Stála na kraji cesty a nevedela,čo ďalej. Prúd áut neustával a ona potrebovala prejsť na druhú stranu. Bezradnosť naberala obrovské rozmery. Netušila, ako to vyrieši, nepoznala inú cestu. Bola v tomto meste po prvý krát. V ruke držala papierik s adresou a v hlave mala názov hotela,ktorý jej mal slúžiť ako orientačný bod.

Ten hotel bol oproti nej. Na dosah očí. Na druhej strane dvojprúdovej cesty, ktorou tiekla súvislá rieka áut..

xxx

Už dlhšie ju sledoval. Jeho zrak upútali jej vlasy. Mala ich krásne vlnité. A lesklé. Odrážalo sa v nich letné slnko a pohrával sa s nimi mierny vánok. Videl,že si nevie rady a on jej pomôcť vedel. No vedel,že hneď,ako to urobí, stratí možnosť pozorovať ju.

A tak ju pozoroval. No cítil,že sa odhodláva vzniknutú situáciu riešiť. A vedel,žeby mohla urobiť hlúposť a vkročiť na cestu bez  zastavenia  dopravy.

Rozhodol sa. Vykročil smerom k nej. 

– Potrebujete pomoc?

Otočila sa k nemu a uprela na neho svoj orieškovohnedý zrak. Ak mala krásne vlasy,  tak v porovnaní s očami oči vyhrávali. Topil sa v nich.

– Potrebujem sa dostať na druhú stranu. A neviem ako. Som tu po prvý krát. – prehovorila tichým hlasom.
– Pomôžem vám. – ponúkol sa a už aj ju chcel chytiť za ruku..
– Budem vám vďačná – povedala ona,ale ruku odtiahla.

Naznačil jej smer cesty a bezpečne ju previedol cez cestu. Ostala fascinovaná tým,ako to dokázal. Jeden jediný gombík a všetky autá stáli. Cítila sa ako Mojžišov ľud, keď suchou nohou prešiel cez Červené more. Keď boli na druhej strane, veľmi mu ďakovala…

– Kam idete? Môžem vás odprevadiť. Mám čas.. – ponúkol sa on. Jej odpoveď ho prekvapila.
– Do nemocnice.. Na chemoterapiu.. – zašepkala.

Nevedel čo povedať. Pocítil v sebe obrovskú zlosť,že to svinstvo neobíde ani takéto nežné stvorenia. Bol zúfalý z vlastnej bezmocnosti. Už sa s tou pliagou stretol. Už sa celkom dobre poznali. Vedela,ako ju nenávidí. Napriek tomu mu opäť skrížila cestu.

– Poďte. Zavediem vás tam. – povedal. Mlčky súhlasila. – Zhodou okolností to tam poznám. Ešte nedávno som tam ako spoločnosť. 
Vystrašene sa na neho pozrela.
– Ako spoločnosť? Nedávno? Už nechodíte? – opýtala sa.
– Nie.. Už nie.. – povedal zamyslene a premáhal slzy,čo sa mu tisli do očí..
– Prečo? – opýtala sa dychtivo, túžiac počuť tú najkrajšiu odpoveď..
– Už netreba.. – povedal on neurčito.

Nedokázal klamať, ale ani povedať pravdu.. Našťastie odpoveď ju upokojila.. Chvíľku kráčali mlčky. Niekde pred nemocnicou ho z ničoho nič chytila za ruku. Bez slova jej ju stisol a nepustil. Kráčali ďalej bez slova obaja pohrúžení do vlastných myšlienok.

– Tak.. Už sme tu. – zastali pred vestibulom ústavu.
– Ďakujem za pomoc. – usmiala sa jemne.
– Rado sa stalo. – prehodil on a tiež sa usmial.
Ani jeden si neuvedomil, že stále sa držia za ruky.
– Pôj… – obaja vyhrkli v jednej minúte..
– Najprv ty.. – povedala ona a hanblivo sklopila oči.
– Pôjdem s tebou, ak chceš.. – povedal on, pretože neomohol inak.
– Chcela som ťa o to požiadať.. – povedala ona, pretože nechcela inak..

A tak sa s usmevom a držiac za ruky stratili za veľkými dverami veľkej nemocnice dúfajúc, že raz takto z nej opäť vyjdú.. A posledný krát..

Nemohla uveriť,že sa to stalo. Že sa po toľkých rokoch ozval a hneď ju aj pozval na kávu. Dlho zvažovala,či ísť alebo sa na to vykašľať. Tak dlho,až sa nakoiec na zvažovanie vykašlala a nechala to na potom.. Na čas, keď sa to bude mať udiať.

Ten čas je náhle tu. On ju čaká v aute na parkovisku a ona premýšľa,či ísť. Vedela,čo to môže spustiť, no napriek tomu všetkému nevedela odolať. Búchala si hlavu o stenu,ale ani to jej rozhodovanie neuľahčilo. Nakoniec sa vzchopila. Zhlboka sa nadýchla a začala sa obliekať. Pôjde.. Aj keď.. Aaale.. Veď je to jedno. Na bolesť je už predsa zvyknutá, tak čo?

Nemohla uveriť, že sa tam chystá ísť. Prečesávala si vlasy a dívala sa na seba do zrkadla. Vedela,že už dávno nie je tou,ktorou bola vtedy. Prešlo pár rokov. Zmenila sa.. Aj psychicky, aj fyzicky. Ktovie,či v nej nájde ešte čosi z toho,čo kedysi poznal. Ona to už nedokázala. Vedela,že je niekým úplne iným. Nedobrovoľne. Vlastne.. Jeho pričinením. Aj jeho..

Odrazu sa jej zaleskli oči. – Sakra, už zase!-  V duchu sa napomenula a snažila sa zahnať tie dotieravé myšlienky. Nedarilo sa. Ako aj mohlo,keď ju odrazu čaká dole na parkovisku? Po šiestich rokoch ticha? Po tom,čo ju pred tými rokmi vyradil zo svojho života a to dosť krutým spôsobom? A nie prvý krát? Ako môže byť pokojná,keď cíti,že sa jej opäť pokúša čosi dať? A keď vie,že u neho je to vždy len na chvíľu?

– Ale tak, načo tam potom lezieš? – opýtala sa samej seba. – Prestaň! – zahriakla svoje druhé ja vzápätí a potichu dodala. – Možno ma to oslobodí. Možno sa konečne po tých šiestich rokoch zmierim s tým,že takto to malo byť a že je to takto dobre.. Možno už ani on nebude on.. Možno..- strácala schopnosť premýšľať.  – Klameš sa! – výčitka bola tvrdá. – Viem! – priznanie pokorné. – No nedokážem inak.

Vzala si čapicu a šál a vybehla z bytu.

Pošepol si mi,
že sa nemám báť..

Dnes ma ťaží..
aj  skala..

Ja sa tomu ani nečudujem. Spravodlivosť chýba vo všeobecnosti..

Aj na takej základnej škole, napríklad..

Môj desaťročný syn nie je žiadne utiahnuté dieťa. Je to kreatívne levíča,ktoré svoju kreativitu rado predvádza. Taký triedny šašo. Asi to zdedil po mamine, pretože jeho mamina vie,čo také niečo obnáša.

Áno.. Možno to má zopár výhod v prostredí žiakov.. V prostredí neurotických učiteľov to ale výhody nemá žiadne. Ono, neurózy učiteľom nezazlievam. Byť učiteľkou, tak som na psychiatrii po piatich rokoch praxe (a možno som sa aj precenila v tomto odhade). Ale zase.. Určite by som nezotrvávala v práci,ktorá by mi neprinášala radosť. To sa zase natoľko poznám..

Učiteľka môjho syna v práci trpí. Aspoň takým dojmom na mňa pôsobí. Momentálne má ešte aj zdravotné problémy, takže na nálade jej to isto iste nepridáva. Všetko to chápem..

A chápem aj to,že Michalovi pribúdajú poznámky v žiackej knižke geometrickým radom. Aj mne voľakedy pribúdali. Síce nie také bizarné,ako jemu, ale pribúdali.

Jediný rozdiel medzi mnou a mojím synom bol ten,že ja som bola vyznamenaná. Môj syn vyznamenaný nie je..

Pokazila ho doba. A jeho všímavosť. On vie,že kopec ľudí,čo sa neučili dobre, dnes podniká a má prachy. Viac mu vedieť vraj netreba. Nie je hlúpy, len sa spolieha na to,na čo sa spoliehala aj jeho mama..

A tak jeho troječky spestrujú odkazy od pani učiteľky. Jeho mamina to chápe, otec menej. Otec je ten prísny muž, ktorý bude zakazovať dovtedy, kým sa nenaučí slušnosti. Mamina je tá mäkká žena, ktorá vie,aké to je byť plny temperamentu a nemôcť ho prejaviť..

Učiteľka je na konci so silami.. K  poznámkach o vyrušovaní sa pridružili aj poznámky iného typu.

Raz ma prekvapila poznámka, ktorú som dodnes nepochopila. Znela asi takto: “Žiak celú hodinu nič nerobil.”..

V prvom okamihu (zvyk z chatovania) som mala chuť odpísať otázku,že čo robila ona.. ) Zdržala som sa. Začala som si predstavovať hodinu, kde žiak nič nerobí a učiteľka ho pozoruje. Aj keď.. Predstaviť si svojho syna ako NIČ nerobí bolo pre mna veľmi ťažké..

Včera to vyvrcholilo a ja som začala byť nabrúsená. Jasné,že prišiel s poznámkou. Už ma to ani neprekvapilo. Prekvapil ma skôr fakt, že pozbierala štyri žiacke knižky na udelenie poznámky. Napísala ju len do jednej.. Do žiackej môjho syna..
A znenie bolo zase o tom,že nič nerobil..

A ja sa pýtam.. Prečo nie do štyroch,ale len do jednej?.. Prečo dieťa na hodine nič nerobi? Vyrieši jeho pasivitu poznámka? Ako? To je problem sa opýtať žiaka, prečo nepracuje a pomôcť mu k tomu aby pracoval inak,ako poznámkou?

Viem.. nie som pedagogička.. Ale viem aj, prečo ňou nie som..

Lenže.. Mám deti dve.. Obaja chlapci chodia do školy. A byť to pri učiteľke druhého syna, tak celý problém s pasivitou žiaka by určite takto nekončil..

A prepáčte.. len som nabrúsená..

Premýšľam nad tým, aké to je. Aké to môže byť pre matku, či otca. Ako by sa mal rodič v daných momentoch zachovať a ako sa asi tak zachová. 

Nepremýšľam nad tým len tak, z plezíru. V našej malej dedinke sa stala vražda. Vraha chytili. Jeho rodičov poznám. Konieckoncov, poznáme sa tam všetci.  Viac menej. Ale.. Poznáme sa. 

A tak premýšľam. Čo asi teraz prežívajú jeho rodičia? Čo cíti milujúca matka k svoju dieťaťu, keď si vypočuje takúto vetu? 

Vždy som si myslela,že najhoršie pre rodičov je prežiť vlastné dieťa. Ale.. Je to fakt najhoršie? 

Neviem.. Otázok mám plnú hlavu. Odpovede sú tak strašne vzdialené.. 

Ale.. Asi ich hádam ani nechcem dostať. Nechcem vedieť, čo by bolo, keby.. 

Budem veriť, že vychovávam svoje deti dobre.. 

Že si budú vážiť život. A nielen ten svoj.. 

A nebudú mať potrebu dokazovať svoju hodnotu takýmto ohavným činom.. 

A dúfam, že moja viera nebude zlomená tak,ako viera jednej milujúcej matky.. 

Matky, ktorej syn je vrah..

O dva roky..

“Ste tehotná..”
Anna nemohla uveriť vlastným ušiam. Túto správu už prijala trošku inak,ako s pokojom. V očiach sa jej objavil náznak strachu. Doktor ho neomylne identifikoval. A vôbec sa nečudoval,že žena pred ním sa bojí..Neuplynuli ani dva roky od posledného pôrodu,ktorý ohrozoval jej život ešte dlho po ňom. Malá Evička neprežila,ale to vedeli všetci,že ani nemôže. Horšie bolo,že  matka málom “odišla” tiež. No sila ženy je neprekonateľná. Zvlášť tejto ženy. Päť tehotenstiev. Ani jedno bez komplikácii. Pri prvom dvojičky, pri druhom problémy s obličkami. Tretie skončilo spontánnym potratom v šiestom mesiaci. Štvrté zase sprevádzané hypertenziou. Piate celé rizikové a pre lekárov zázračné. Nedávali vôbec žiadne šance,že skončí pôrodom a že sa vôbec dieťa narodí živé. Narodilo sa. A žilo celých šesť hodín. Bola to mala bojovníčka. Isto po mame. A teraz? Opäť je tehotná. Doktor vedel,že ak zase odmietne interupciu,tak ju budú musieť hospitalizovať a úzkostlivo strážiť jej stav. Ohrozenie je obrovské. A vedel ešte jednu vec. Pri pôrode ju budú musieť sterilizovať. Je to ich lekárska povinnosť. Chrániť zdravie matky štyroch detí. Vlastne..Možno aj piatich.

Anne defilovali pred očami situácie,pri ktorých sa dozvedela o tých predchádzajúcich tehotenstvách. Situácie a pocity. A sama nevie prečo,zrazu ju prepadol príval radosti a lásky.Nadšenie a strašná sila naplnili jej vnútro. Rukami mimovoľne prikryla svoje bruško a strach z očí vymizol. A doktor to neomylne identifikoval. Vzdychol si a preriekol.

“Uvedomujete si,čo to pre vás znamená?”
“Áno pán doktor. Uvedomujem..Napriek tomu..Nemôžem inak. Budem bojovať. Za mňa,za moje deti..za moju rodinu. A do nej už aj toto nenarodené dieťa patrí.”
“Budeme vás musieť prijať na oddelenie..”
“Prosím? Ale..veď sa cítim výborne. Až na štandardne ranné nevoľnosti. Pán doktor. Sľubujem,že sa prídem ukázať čo aj každý deň,len ma neukladajte do postele. Viem,čo mi hrozí. A viem,čo hrozí tomu drobčekovi vo mne. A verte mi. Neohrozím ho. “
Doktor sa trošku nesúhlasne zadíval na Annu,ale v duchu premýšľal. Nakoniec sa s nevôľou podvolil.
“Tak dobre..Ale budete ku mne chodiť tak,ako vám poviem. Teraz urobíme nejaké prvé vyšetrenia. Vezmeme vám krv na rozbor a urobíme aj sono,či je všetko v poriadku. Pripravte sa..

Zvyšok návštevy Anna už absolvovala s takým nadšením,ako pri prvom tehotenstve. Spomenula si na malú Evičku umierajúcu v jej náručí. A bola si istá,že toto dieťatko prežije. Nechápe,odkiaľ tú istotu mala. Ale..mala ju..

O rok neskôr..

O rok neskôr Anna v čiernom oblečená plakala pri posteli zomrelého. Nariekala srdcervúco. Nariekala bolesťou a nikto nevedel jej bolesť zmierniť..Nikto ani nemohol..Bolesť bola neskutočná..Zrazu pocítila na pleci ruku..Tá ruka bolo znamenie..Otočila sa a cez slzy vnímala,že ju volajú..Postavila sa a podopretá tou istou rukou prešla hore schodmi do vlastnej spálne. Vzala z postele biely uzlíček a pritúlila si ho k tvári..Zmáčala ho vlastnými slzami a šepkala do perinky..
“Dedka už nemáš..Ale..máš nás..A my ti budeme o ňom rozprávať..Aký bol..A akú mal z teba radosť..” – Anna s tichým plačom vybrala prsník a začala pridájať svoju najmladšiu dcérku Emmu.

Anna prijala výrok lekára bez nadšenia. Je tehotná. Spomenula si,ako túto skutočnosť prijala po prvý krát. Nadšenie nemalo konca kraja a radosť dosahovala neskutočné rozmery. Ale..toto je už  piate tehotenstvo. A pri piatom tehotenstve sa to už berie ako  úpne bežná vec.

Doktor si to musel na nej všimnúť,pretože vzápätí ponúkol možnosť interupcie. Anna však ostala zhrozená. Interupciu? NIkdy. Tým si bola istá. Áno, posledné tehotenstvo nedopadlo slávne. Dieťatko potratila a sama takmer prišla o život. Ale..To stále nie je dôvod na to,aby sa podujala na tento ohavný čin. Doktor rezignoval,aj keď vedel,že Anna tým riskuje veľa. No vedel aj to,že nemôže donútiť nikoho dať si preč dieťa. Ani keď mu ide o záchranu matky.

Anna celú vec prebrala s manželom. Prijal to rovnako,ako Anna. Neboli v situácii,kedy príchod novorodenca bol vhodný. Napriek tomu sa začali na neho psychicky pripravovať. K všetkým problémom s rozostavaným domom, chorým otcom a neznášanlivou matkou, a s ich štyroma deťmi prišiel ešte aj tento. A nebol len tak,hocijaký. Annu ohrozoval na živote. To vedeli veľmi dobre všetci.

O tri mesiace neskôr..

Anna sedela s manželom oproti lekárovi a nebola schopná slova. Toto nemôže byť pravda. Prečo ju Boh takto skúša? Vraj je dieťa geneticky poškodené. Vraj nemá šancu na prežitie. Vraj je potrat nutný. Že sa má rozhodnúť. Aké rozhodnutie? Čo za rozhodnutie? Má ho dať preč? Zbaviť sa ho,len preto,že nieje zdravé?  Ako to má,ako matka urobiť? Má aj jedno zo svojich detí dať niekedy utratiť,keď už nebudú nedajbože zdravé? Nie..nemôže to urobiť. Boh jej dal tento kríž a ona ho bude niesť. A On sa o ňu postará. Aj o jej dieťa. Verí mu.

Ešte pozrela na manžela a z jeho očí čitala nerozhodnosť. Chytila ho za ruku a obaja vedeli,že akokoľvek sa rozhodne,budú spolu. Stáť si za jej rozhodnutím.

S istotou v očiach oznámila doktorovi,že interupciu nedovolí. Že keď má potratiť,tak potratí spontánne. Ak spontánny nepríde,tak to dieťa porodí. Nech sa deje,čo sa má diať. Ale všetko prirodzenou cestou.

Doktor im ešte pripomenul všetky možné rizika vrátane Anninej smrti a akceptoval ich rozhodnutie.

O tri mesiace neskôr..

Anna s manželom stále ešte tehotná sedela oproti lekárovi. Tehotenstvo prebiehalo viac-menej normalne.. Len tá hrôza z návštev nemocnice..Všetci jej to neustále pripomínali,ako keby mohla na to zabudnúť. Fyzicky to znášala dobre. Psychicky menej,ale modlitba jej dodávala silu..A život plynul..Vo večnom kolotoči..

O tri mesiace neskôr..

Anna porodila dcérku..Evičku..A Evička žila. Dali ju do inkubátora a nevládna Anna vyčerpaná pôrodom strávila pri ňom celý čas. Vyžiadala si od lekárov,aby mohla ležať hneď pri nej. Umožnili jej to. Vedeli,že dievčatko neprežije noc. A vedeli,že statočná Anna si aspoň toto od nich zaslúži. Hneď,ako sa Anna pozbierala z pôrodnej vyčerpávačky, požiadala personál ešte o jednu službu. Chcela vybrať Evičku z inkubátora. Doktori nechápavo hľadeli jeden na druhého,ale nakoniec povolili.

Anna si vzala to malé dieťatko do náručia,tuho ho privinula k sebe a z hebkých líčok jej prstami jemnučko zotierala vlastné slzy. A modlila sa. A v modlitbe ďakovala Bohu aspoň za toto. Že mohla priviesť na svet dieťa..Ďieťa,o ktoré mal záujem ON.

Anna držala malú pri sebe tak dlho,kým nevydýchla naposledy..

Bolo to zvláštne..

Vedela som,že sa to stalo, no nepamätala som si ako..

Dívala som sa na jeho stuhnutý chrbát a na to,ako sa vzdaľuje odomňa preč..

Vedela som,že sa veľa zmenilo, a vôbec nie k lepšiemu.

O to viac mi bolo zo seba mizerne..

Kráčala som za ním a nenávidela sa..

Utopená vo výčitkách svedomia..

Nastúpil do výťahu

a ja som sa vtesnala za ním..

Doslova..

Vo výťahu boli ľudia,

ktorí ma donútili natlačiť sa na neho.

Tesne..

Maximálne tesne…

Skusmo som sa mu dotkla ruky

neodvážiac sa na neho pozrieť..

S obavami očakávajúc jeho reakciu..

Zdalo sa,že nereaguje,

no napokon som pocítila jeho ruku na mojom chrbte..

Hladil ma..

Tak nežne a nenápadne,

že si nikto nemohol nič všimnúť..

Úľava bola nesmierna,

slzy na krajíčku..

Erotické napätie na maximum..

Takmer sa iskrilo..

Výťah zastal -

my sme stuhli..

Všetci vystúpili..

Ostali sme sami..

V tom zazvonil zvonček…

Mama prišla na kávu..

PS: ja viem.. nič nezvyčajné.. obyčajný sen.. no pre mna nie je obyčajný.. pretože On bol niekto tak neočakavany, že ani vo sne by ma to nenapadlo.. Po štyroch rokoch sa mi odrazu – z ničoho nič objaví vo sne.. Ešte že prišla mama.. ))))

Dnes bielym závojom ovenčená,

Vedľa svojho muža

Najštastnejšia žena..

Vedľa nej muž

Do budúcnosti hľadí..

Neboj sa,

Všetko zvládnete,

Keď sa budete mať radi..

Keď nebudete v tej súťaži

zvanej manželstvo súpermi..

Keď slovíčko ja

nahradíte slovíčkom my…